Rodičia svoje deti milujú. To je základný vzorec, ktorý by mal platiť v každej rodine. Aj keď je to prirodzené, nie vždy sa nám darí robiť to najlepšie. Deti vedia svojich rodičov niekedy poriadne naštvať. Najmä v takzvanej fáze vzdoru , ktorá môže začať vo veku jeden a pol roka a potom trvať tri až štyri roky to chce naozaj veľa sebaovládania.

Dokážete to s troškou tréningu. Základ je nevybuchnúť. Niekedy potrebujeme malú pomoc, aby sme nerobili podobné chyby, ako naši rodičia. Nech sa páči, tu sú naše rady. Toto by sme deťom nikdy nemali povedať.

Prečo nie si poslušný, ako tvoj brat/sestra?

Porovnávať sa je vždy pre dieťa ošemetná vec. Ničí to ich sebaúctu. Je veľmi ťažké snažiť sa prekonať druhého. Navyše dieťa do toho nútia jeho vlastní a milovaní rodičia, ktorým sa snaží vyhovieť. Jediné, čo dosiahnete je nevraživosť medzi súrodencami…

Veď počkaj, keď sa vráti otec/mama!

Vyhrážať sa dieťaťu nikdy nie je dobrý nápad, najmä nie slovami, ktoré ho vystrašia. Naozaj ho chcete strašiť druhým rodičom? Samozrejme, ak urobí niečo zlé, malo by vedieť, že príde trest. Nezneužívajme ale autoritu druhého rodiča.

Okamžite prestaň plakať!

A vy by ste to dokázali? Okamžite odohnať smútok a zadržať slzy? Ani ten malý človiečik to nevie a ešte viac sa hnevá, lebo mu to nejde… Žiadate od neho nemožné a to zasa nie je na nič dobré.

Vždy si zlý a nikdy neposlúchneš!

Ako ľahko sa táto veta povie a aká je nespravodlivá. Deti nerozoznajú, že ste sa iba neovládli a preháňate, cítia sa odsúdené. To ich oberá o chuť a možno aj vôľu zlepšovať sa. A úprimne povedané, tá veta je lož. A je jednoducho nesprávna!

Tvoj otec je hlupák!

Naozaj? Táto veta zaznieva vtedy, ak sú v rodine narušené vzťahy. Ste schopní im toto povedať? Ako sa potom majú malí ľudia naučiť úctivému správaniu? Aj v tom najväčšom hneve platí: Nikdy nič také nehovorte. Niektoré výroky môžu dotyčné dieťa zasiahnuť silnejšie. A to je len ďalší dôvod, prečo ich nepovedať.