Moje skúšky z rôznych druhov fyzík boli veľakrát ohromná zábava, ale to, čo som zažila na úplne prvej skúške vo Francúzsku, sa dostalo na prvú priečku mojich tragikomických zážitkov z univerzity.
Všetko sa to začalo týždňom voľna na konci novembra, ktorý som využila na výlet do Barcelony a na juh Francúzska. Zdalo sa mi divné, že pred koncom semestra a ešte pred začiatkom skúškového máme len tak týždeň voľno, ale kto by pátral po príčine? Bolo voľno, ide sa na výlet! V školskom systéme v priečinku „skúšky“ nebola žiadna informácia o ich konaní, tak som si myslela, že budú až v januári. To, že tento týždeň je týždeň, počas ktorých sa študenti pripravujú na skúšky, som zistila až v nedeľu po návrate domov, keď som si na recepcii vyzdvihla list z fakulty s pozvánkou. List, ktorý mi prišiel hneď v pondelok. List, v ktorom mi oznamovali, že o niekoľko hodín ma čakajú prvé tri skúšky.
Nevedela som, či sa smiať alebo plakať, no bolo jasné, že môj osud je spočítaný. Ako posledný výkrik do tmy som sa rozhodla noc pred dňom Dé nespať, aj keď som sa reálne nič nedokázala naučiť, no aspoň som nemala zlý pocit, že spím. Po dvoch hodinách spánku som sa ráno prebudila s pocitom, že toto nebude môj šťastný deň. Všetky moje prípravy prebehli veľmi rýchlo a zrazu som bola v električke s ďalším zvláštnym pocitom – že nemám niečo dôležité. Ale na skúšku som potrebovala len slovník, aby som si preložila aspoň zadanie, kartičku študenta, aby som sa preukázala, kalkulačku, ak by som nedajbože niečo vypočítala a pero, v prípade, že by sa na tomto mieste udial nejaký zázrak. Štyri veci, na ktoré som myslela celú noc. Nemohla som nič zabudnúť!
Po príchode na miesto som otvorila tašku, aby som vybrala preukaz študenta, ktorý si vyžadoval pán na dozore a takmer som spontánne oslepla, keď som v taške videla len pero, telefón a banán. Skúsila som mu podať aspoň slovenský ISIC, však sa hovorí, že to je medzinárodné, no nepáčilo sa mu to. Stále niečo rozprával a všetci sa na mňa pozerali. Jeden zo spolužiakov mi vysvetlil, že pán si myslí, že na fotke nie som ja a mohol za mňa prísť na skúšku niekto iný. No, ale kiežby!
Nakoniec predo mňa ale položil pomocné a hlavičkové papiere. Nie dva, ako ostatným, no tri. O tomto legendárnom papieri mi hovorila kamarátka z druhej univerzity. Vypíšu sa údaje v rohu papiera, roh sa zahne, ako to je naznačené, oblíže a prilepí. Počas opravovania skúšky vyučujúci nevie, koho práve opravuje. To, že kamarátka chodí na inú univerzitu, mi ale opäť došlo neskoro. Vyplnila som údaje a tešila som sa na to, že aspoň na chvíľku nebudem vyzerať, že som prišla z nejakej ruskej jaskyne, ako si všetci mysleli a viem, čo sa s tým papierom robí.
Zatvárila som sa absolútne suverénne a PAPIER SOM OLÍZALA! Asi trikrát… No, ono by na tom nebolo nič divné, keby sa to robiť malo. No, nemalo! Po mojom treťom pokuse olízať obyčajný NELEPIACI papier a prilepiť roh o zbytok papiera, sa už ľudia okolo mňa začali nechápavo pozerať. Nakoniec mi vysvetlili, že to stačí zahnúť, bez olizovania. Chápem, prečo mi pán na dozore namiesto dvoch papierov rozdal hneď na začiatku tri. Poslintaný sa neodovzdáva.
Po prečítaní zadania prvej úlohy som sa uistila, či som naozaj v správnej miestnosti, na správnej skúške. Pán vpredu na dozore by ma v mojej pochybnosti aj utvrdil, pretože som ho videla prvýkrát a vôbec som netušila, či nás učil, ale bohužiaľ, všetkých spolužiakov okolo som poznala. Keď som sa ale poobzerala okolo, na výraz v tvárach rodených Francúzov, zistila som, že problém nebude vo francúzštine. Neviem, či som vôbec odpovedala na to, na čo sa pýtali, ale každopádne som po polhodine skutočne nemala čo robiť. Keďže som nemala kalkulačku, musela som sa vynájsť a preto som delila podpísaním si čísel pod seba. Pobavila ma spomienka na to, že na základne škole som svoju prvú pätku dostala práve z tejto tematiky. A zjavne som sa to stále nedoučila.
Tak som si zobrala pomocný papier, že si aspoň napíšem moje momentálne myšlienky a potom sa s nimi podelím na blogu. Nevedela som, či môžem odísť skôr, ale tiež som nevedela, či tam tie tri hodiny vydržím len tak sedieť bez toho, aby som nezaspala. Nakoniec som sa ale postavila, že to odovzdám a čakalo ma ďalšie prekvapenie. Pán na dozore mi chcel zobrať na odovzdanie aj druhý pomocný papier, na ktorom boli moje myšlienky určené na blog – po slovensky. Chvíľku som sa bránila, ale keďže moja jazyková výbava nebola pripravená na takéto argumentovanie, musela som to odovzdať. Tak ja len dúfam, že sa ten text nikdy nedostane k niekomu, kto by ho dokázal identifikovať a preložiť.
Zdroj: www.jemne.sk
