Vždy som si predstavovala, že napísanie knižky je radosť. Sadnete si k počítaču a píšete. Vtedy, keď sa Vám chce a vtedy, keď na to máte náladu. Minulý rok v septembri som knižku začala písať a keďže som mala v hlave úplne všetko, čo som tam chcela mať, plán bol napísať ju za mesiac, maximálne dva. Však keď budem písať každý deň tak 15 hodín, na konci októbra je hotová, týždeň bude potrebovať grafik na prípravu knižky do tlače a obálku a tri týždne tlačiarne na náklad. Akurát stihneme vianočný trh a knižku si ľudia môžu nájsť pod stromčekom. No, iba žeby nie. A v skutočnosti sa tie veci mali trocha inak.

Naozaj intenzívne som začala písať až v januári, kedy som si dala predsavzatie, že do 21.1 ju určite dopíšem, pretože to bude akurát jeden rok od založenia Neinstantnej krásy, ktorej pokračovaním je práve knižka. 21. januára som to posunula na koniec januára, no knižka nebola hotová ani vo februári. A dôvodom nebolo to, že by som nepísala. Ja som písala. 15 – 18 hodín denne, 7 dní v týždni, cez víkendy, sviatky, dni aj noci. Po mesiaci som sa dostala do štádia, kedy mi bolo fyzicky zle z toho, keď som sa pozerala na písmenká a tak som písala s plastovým vedrom pod nohami, keby náhodou.

Fungovala som ako robot. O polnoci som prestala písať, nechala pustený počítač a išla si ľahnúť. Ráno po prebudení som len autopilotom prišla k stolíku, klikla na medzerník, aby sa zasvietil počítač a písala ďalej tam, kde som noc predtým skončila. Tri mesiace som nerozmýšľala nad ničím iným ako nad knihou. Tri mesiace som nehovorila o ničom inom, než o knihe. Knihu som počas dňa písala a keď som sa dostala do postele, snívalo sa mi o nej. Nenapísala som ju len raz, no v tých snoch ešte niekoľkokrát.

Nikam som nechodila, skoro mesiac som nevidela žiadnych ľudí. Písala som o poruchách príjmu potravy, no pravidelne som si večer uvedomila, že som v ten deň ešte nestihla jesť. Keď som už aj mala pocit, že by mohlo byť všetko napísane, neustále som každú stranu čítala stále dokola a dokola a pri každom prečítaní som buď niečo dopísala alebo našla nejaké chyby. Počas písania som si musela dať pár dní od písania oddych, pretože som sa na to už nedokázala pozrieť s nadhľadom. Prestala som vidieť chyby, začala som o tom pochybovať, mala som pocit, že by to vyjsť ani nemalo, pretože to nie je dosť dobré. Niekedy vtedy som si uvedomila, že tá knižka nebude hotová nikdy. Alebo bude, no sama sa budem musieť rozhodnúť, že ten moment prišiel. A ten neprichádzal. Nebola som spokojná a stále som mala pocit, že to nie je dosť dobré. A trvalo ďalší mesiac, kým ten pocit prišiel a ja som hrdo zatvorila počítač a vedela som, že je rukopis hotový!

Knižku si môžete kúpiť v sieti kníhkupectiev Panta Rhei alebo na eshope TU.