Môj prvý deň v škole bol viac tragikomický, ako by ste si dokázali predstaviť. Nielenže som meškala dva týždne, ja som meškala aj v tento deň, pretože oddelenie fyziky malo rozlohu ako celá moja slovenská univerzita so všetkými jej fakultami. Utešovala som sa ale tým, že časticovú fyziku na tomto mieste bude určite študovať oveľa viac ľudí, oveľa viac žien, preto potrebujú toľko veľa budov a to, že nejaká Nika zo Slovenska trocha mešká, si nikto ani nevšimne. No, iba žeby nie.

Rada by som vám prezradila, čo mi po príchode vyučujúci povedal, rada by som vám povedala aj to, čo to bol za predmet a čo sa tam dialo, no neviem to. Doteraz neviem, čo mi hovorili, no navždy si budem pamätať ten pocit, ako som si ešte nikdy v živote viac nepriala, aby som sa prepadla hlboko pod čiernu zem. A to hneď v momente, keď som veľkolepo vošla do miestnosti, za ktorou som čakala veľkú prednáškovú miestnosť plnú ľudí, no čakala ma tam taká väčšia komôrka a približne desať ľudí v nej, výlučne mužského pohlavia. A všetci do jedného nechápali, keď som sa im snažila nejakým veľmi neidentifikovateľným jazykom vysvetliť, že som tu naozaj správne. Z tohto zážitku som mala takú hlbokú traumu, že som sa tam najbližšie dni odmietala ukázať.

V rámci môjho pobytu som ale mala zabezpečený tiež kurz francúzštiny, ktorý ale prebiehal na inom mieste. Prišlo mi ako fajn nápad, ukázať sa tam, začala som mať pocit, že tu ten jazyk asi celkom využijem. A navyše ma na tom mieste ešte nikto nepoznal. Dorazila som na miesto, kde tých ľudí bolo pomerne viac a konečne som cítila, že by som mohla nejako splynúť s davom. Možno by som aj bola splynula, keby test prebiehal tak, ako som predpokladala, a to formou otázok, kde odpovede len zakrúžkujem. Dostala som však papier, na ktorom boli tri otvorené otázky! Zo zadania som vydedukovala, že mám opísať nejakú osobu, dokončiť príbeh a v tretej otázke som nerozumela žiadne slovíčko a tak som sa tvárila, že tam nie je.

Chvíľku som tam len tak sedela a pozerala sa okolo seba, no cítila som sa blbo a nechcela som, aby si niekto všimol, že nič nerobím a tak som začala písať. Keďže ale moja francúzska slovná zásoba obsahovala len približne 20 slovíčok, napísať z toho sloh úplne nejde. No skúšala som to kombinovať a nejaké slovíčka som si povymýšľala. V každom slove som použila písmenko „J“ pretože „Ž“ a to znie tak francúzsky a takýmito nezmyslami som zapísala takmer celú stranu. To, čo bolo na tom papieri, bol ten najväčší nezmysel, aký kedy tento svet videl. Neviem, čo som si vtedy myslela, že či to robia len tak a nikto to čítať nebude, no podstatné pre mňa bolo, aby som odovzdala NIEČO a nikto to na tom mieste a v tom čase neriešil. Víťazoslávne som to odovzdala medzi prvými, pretože som chcela byť z tohto miesta čo najrýchlejšie preč, keď ma zastavili, že ešte ústna časť. Pokývala som hlavou, že netreba, no pani bola veľmi prísna a viac som sa bála odísť, ako ostať. Tak som si pred ňu sadla a usmievala sa. Lebo čo som v tej situácii iné mohla robiť? Na úvod sa ma opýtala, či je Nikoleta priezvisko, čím mi vlastne oznámila, že ja som správne nevyplnila ani hlavičkový papier tohto testu. A potom len pozerala. A pozerala. A POZERALA. Tak, že doteraz vidím jej udivený výraz a musím si zakrývať oči prstami, pretože sa doteraz tak hanbím. Neviem, čo si tá pani vtedy myslela, ale predpokladám, že niečo podobné asi ešte nezažila. To som vtedy ešte nevedela, že to bude na nasledujúci rok moja lektorka francúzštiny a uvidíme sa denne.

O týždeň na vás čaká moje posledné dobrodružstvo. Prvá tragikomická skúška. A to rovno z jadrovej fyziky 🙂