Moja dcéra Ester, doma nazývaná Fazuľa, 2. septembra absolvovala nástup do škôlky. Už dva roky som s hrôzou počúvala rôzne hororové historky o škôlke, ktoré zväčša zahŕňali trojročných chlapcov zručne operujúcich vreckovými nožíkmi, hryzúce dievčatká v značkových sukničkách a vši. A choroby. U ušného som stretla jednu kamarátku, ktorá vraj behá po lekároch, odkedy jej do škôlky čerstvo nastúpený syn priniesol domov akúsi pliagu, ktorú nikto nevie identifikovať. Môj bratranec zase ležal v delíriu, keď sa od škôlkopovinného dieťaťa, disponujúceho pár nevinnými výražkami nakazil chorobou so zvláštnym názvom Ruky, nohy, ústa.
Priznám sa hneď. Nástupu Fazule do škôlky som sa bránila. Zdala sa mi ešte príliš malá a krehká. Príliš naviazaná na mamu. A okrem toho strašne hanblivá. Tvrdila som, že ju najprv musím dať na karate a až potom do škôlky. Bála som sa, že by ju tam inak každý prevalcoval a dopichal tým vreckovým nožíkom. Bola som presvedčená, že by tú divočinu v škôlke ešte nedala.
Môj muž bol zase presvedčený, že škôlku už treba. A tak sme spolu zápasili. Ubránila som sa asi rok, potom sa nedalo. Potom som už aj ja musela uznať, že Fazuli neviem doma pripraviť taký program, ktorý by ju dostatočne zaujal na celý deň. Videla som, že domáce prostredie už prerástla. Videla som, že sa nudí.
A tak som ju šetrne začala na škôlku pripravovať. Asi tak, že keď môj muž tú prípravu raz prepočul, nástojil, aby som prestala to úbohé dieťa stresovať. Urazila som sa a začala som muža šetrne pripravovať na situáciu, kedy ráno budeme zápasiť s vrieskajúcim deckom držiacim sa verají dverí v záchvate panickej hrôzy. Tvrdila som mu, že bez kriku a plaču to nepôjde. Muž mi na oplátku nešetrne oznámil, že mi švitorí.
Do škôlky som volala posledného trištvrte roka asi desaťkrát. Posledný telefonát som sa chystala prezvedieť, ako sa máme pripraviť na ten prvý deň, čo mám dieťaťu povedať, kam ho mám priviesť, či tam s ním nemôžem aj chvíľku zostať, najlepšie celý deň.
„Myslíte, na koho ona nie je taká naviazaná?“ Spýtala som sa.
„Nie, myslela som to tak, ako som to povedala,“ povedala pani učiteľka a zložila.
Bola celá hrôza okolo nástupu do škôlky aj o mne? Teda, hlavne o mne? Dobre. Len o mne?!
Ešte stále som tomu tak celkom nechcela uveriť, lebo Fazuľa si celé leto vytrvalo spievala "Éj, voľky nevoľky, nepôjdem do škôlky…" Ale povedala som si, že sa budem riadiť radou pani učiteľky. Je to koniec-koncov pani učiteľka. Dohodla som sa s mužom, že do škôlky bude Fazuľu voziť on. Aj v ten úplne prvý deň. Dokonca som zašla tak ďaleko, že som 2. septembra odišla z mesta. A vrátila som sa až na druhý deň. Ešte 1. septembra mi nebolo všetko jedno, ale keď som na druhý deň ráno uvidela dcéru stáť o trištvrte na sedem nastúpenú s ruksačikom túžobne pozerajúce na dvere, vedela som, že to bude dobré. Potom som už len zamávala a čakala.
O pol hodiny mi muž volal, že dieťa bolo úspešne odovzdané do predškolského zariadenia. Ale že som mala pravdu. Že bez plaču to nešlo. Zamrazilo ma a potom mi strašne odľahlo. Lebo to vraj plakal on, keď tam dcéru nechal v tej veľkej miestnosti samú a maličkú. Ona mu vraj len zamávala a viac si ho nevšímala.
Druhý raz mi odľahlo, keď som pre ňu o dva dni poobede išla a videla ju v kruhu detí vysmiatu a spokojnú. A tretí raz, keď mi oznámila, aby som po ňu chodila neskoršie, lebo má v škôlke veľa práce. A že tam jedia lyžicami. Žiadne nožíky! Taký kameň mi spadol zo srdca, že až zadunel o zem.
Takže tak. Niekedy, teda často, teda takmer vždy, to, čo považujeme za problémy svojich detí, sú naše problémy. Preto môj malý tip: Dôverujte svojim deťom. Je to ťažké, lebo sa najprv musíte naučiť dôverovať sebe. Niečo o tom viem.
Pustite svoje dieťa. Aj keby malo problémy, poradí si. Dôverujte. To je to najlepšie, čo môžete pre neho urobiť.
Hana Lasicová
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: R. Benický
