Pravdou je, že väčšina žien skutočne nemá orientačný zmysel. Dokážeme sa stratiť aj v nákupnom centre. Ja určite.
Robí nám problém rozoznávať ľavú a pravú, pamätať si cesty a miesta, kde sme už boli a hlavne, ako sme sa tam dostali a navigovať niekoho z bodu A do bodu B, to je misia vopred odsúdená na neúspech.
Pri orientovaní v priestore sa veľakrát riadim asi intuíciou alebo niečím podobným. Odbočím tam, kde sa mi to páči viac a najčastejšia hláška mojej navigácie je: „Idete opačným smerom, pri najbližšej možnej príležitosti sa otočte o 180 stupňov.“ A aj napriek tomu, že som sa dokázala stratiť na každom kontinente, v každom meste, na každom letisku, na ktorom som kedy bola, rozhodla som sa ísť študovať do Francúzska a absolvovať jednu cestu do Clermontu autobusom. S dvoma prestupmi.
Keby akákoľvek normálna mama na tomto svete mala za dcéru mňa a ja by som jej oznámila, že plánujem cestovať do inej krajiny inak, než priamo, bez akéhokoľvek prestupu, zbláznila by sa od strachu. Lietadlo je istota – nastúpiš a vystúpiš v cieľovej destinácii. Nemôžeš vystúpiť inde. V autobuse môžeš. No mamina je už rokmi a skúsenosťami so mnou tak obrnená, že niekedy mám pocit, že ju by už nerozhádzalo ani to, keby som jej poslala správu z vesmírnej lode, že som kdesi mimo planétu a neviem, ako sa dostať naspäť.
Po dlhých hodinách ma čakal prvý prestup v Štrasburgu, ktorý ale prebiehal nečakane úplne bez problémov. O piatej ráno nás zobudili, zastavili, vystúpili sme a na zastávke sme prestúpili do ďalšieho autobusu do Lyonu. Sama som bola prekvapená, aké to bolo jednoduché a ďakovala som prepravnej spoločnosti, že mi nedali ani najmenšiu príležitosť na to, aby som to nejako pokazila a dostala sa úplne inde, ako som potrebovala. No radovala som sa predčasne. Nie nadarmo sa hovorí – nehovor hop, kým nepreskočíš. Nuž, to je to kúzlo frazeologizmov, ktoré vždy fungujú, no na ich význam si vždy spomenieme až neskoro. Koľko vecí by sa vyriešilo len tým, keby sme nežili v tomto idiotskom posune v porozumení k vlastnému životu.
V Lyone nás autobus plný Poliakov vyložil a inštrukcie boli na prvý pohľad jednoduché. Dostali sme lístok, ktorý sme mali odovzdať vnútri autobusovej stanice, kde nás mali na spoj „zacheckinovať“. V ďalšom kroku nájsť správne nástupište a počkať na správny autobus. Také ľahké.
Pri okienku mi pani zobrala lístok a vymenila ho za papierik s číslom 400. Nástupište bolo hneď vedľa a keďže na ňom stáli všetci Poliaci, s ktorými som do Lyonu pricestovala, vyhodnotila som to ako správne miesto. Teraz, keď sa nad tým zamyslím, bol to dosť chybný predpoklad, však oni mohli ďalej pokračovať úplne inde, než ja. Vtedy mi to ale prišlo absolútne logické. Po pár minútach prišiel autobus, do ktorého nastúpili všetci moji pôvodní spolucestujúci. V tom momente mi už vôbec neprišlo divné, že by mohli cestovať aj niekam úplne inam a ja som nenastúpila. Na autobuse nebolo napísané, že ide do Clermontu a nechcela som predsa cestovať niekam inam, všakže? Veď som na druhý deň ráno mala školu. Ostala som teda sedieť na nástupišti a ďalej si čítala knihu. Po nejakej dobe, ktorá sa mi zdala príliš dlhá, som začala rozmýšľať a pozerať sa okolo seba. V jednej ruke kniha, v druhej papierik s číslom 400. Okolo mňa plno zaparkovaných autobusov a na nástupišti plno ľudí s papierikmi s číslom 600. Na tejto situácii niečo nehralo.
Vtedy som si všimla jeden podstatný detail. Každý autobus mal za čelným sklom tabuľku s číslom. 120, 300, 800. Žiadne názvy miest. Akosi mi to začalo dochádzať. Neuróny ožili, posunuli si túto informáciu a časť mozgu, ktorá doteraz vypovedala činnosť, sa prebrala k životu. Na zastávke sedeli ešte dvaja páni, ktorí pricestovali so mnou a zjavne tiež nepochopili hru s číslami. Vrátila som sa k okienku, informovať sa, či je možné môj lístok prečekovať a ísť neskorším spojom. Nielen, že to možné nebolo, no dnes už žiaden autobus do Clermontu necestoval.
Vzhľadom na to, že v mojom živote sa podobné extrémne situácie vyskytujú tak pravidelne, ako bežný človek nakupuje v supermarkete, ja som už ani nepotrebovala robiť paniku. Načo? Po tom, ako ma pár týždňov dozadu zamkli na celú noc na najväčšej autobusovej stanici v Paríži Gare du Nord, ma nejaké prenocovanie v Lyone nemohlo vôbec vyviesť z miery.
Vrátila som sa na nástupište a opýtala som sa Poliakov, kam cestujú. Po ultra rýchlom vzhliadnutí mapy som usúdila, že ich mesto je mojím smerom a že by som mohla cestovať s nimi. Prišiel autobus s číslom 600 za čelným sklom. Ľudia si začali odkladať kufre do útrob autobusu a ja som prišla za šoférom, ktorý kufre zrovnával, či cestujú cez Clermont. Odpovedal jasné a stručné nie, ktoré by som pochopila v úplne každom jazyku. No dodal niečo, čo mi ani po trištvrte roku štúdia vo francúzštine jasné nebolo. Z úvah o tom, ako presne by som túto noc v Lyone chcela tráviť a či tam niekoho nepoznám, ma vytrhlo to, ako presne ten istý šofér, čo mi oznámil že do Clermontu určite necestujú, vzal moje ružové kufre a naložil ich do autobusu. Situáciu som vyhodnotila tak, že teda asi cestujem. Druhému šoférovi pri dverách som odovzdala moje číslo 400, ktoré si odložil na kôpku so 600-kami a celkom zjavne jeho porovnávací algoritmus pochybil. Fakt neviem, čo som si v tom momente myslela, no ako si tak matne pamätám, dúfala som, že ak by v Clermonte aj náhodou pôvodne stáť nemali, zastanú mi. V živote by mi nenapadlo, že vôbec existuje nejaká reálna šanca, že by do autobusu pustili niekoho, kto má úplne iný lístok a cestuje niekde úplne, ale úplne inde. A Poliaci nastúpili tiež a tí predsa idú mojim smerom. No, iba žeby nie.
Čo sa dialo v autobuse, kam vlastne išiel a ako to nakoniec celé dopadlo si môžete prečítať už o týždeň!
