Čo sa ti v živote najviac podarilo?
Ono to ide asi ruka v ruke s tým, čo sa mi nepodarilo. Nepodarilo sa mi napríklad zbaviť sa závislosti na čokoláde, ale podarilo sa mi pravidelne cvičiť, dokonca niekedy so zaťatými zubami aj skoro ráno. Nepodarilo sa mi stať sa riaditeľom botanickej záhrady, ale podarilo sa mi premeniť svoj byt takmer na botanickú záhradu. Nepodarilo sa mi stať sa spisovateľom, ale podarilo sa mi mať rád knihy, Ale to všetko je nič v porovnaní s mojim najväčším „podarkom“ – mojou dcérou. Je skvelá!

Čo si najviac ceníš na ženách?
Keď sú svoje a svojské. Ale napríklad aj to, ako nás chlapov dokážu niekedy „upratať“ tak, že nám ani nepríde, že sme boli uprataní. A ak áno, tak sme im za to ešte aj vďační. Ženy, len tak ďalej!

Čím najviac vytáčaš svoje okolie?
Medzi nami – čím som starší, tým som väčším puntičkárom. Ale okolie to snáď oceňuje… Rodina určite miluje, ako ich upozorňujem na gramatické chyby. Priatelia oceňujú, že všade chodím takmer na minútu presne a pohoršujem sa, prečo to nerobia tiež. A postupne to dávam ešte na vyšší level – začínam chodiť na stretnutia v predstihu a čudovať sa, prečo to tak nerobia vlastne všetci.

Ktorú hudbu máš rád, keď si chceš oddýchnuť?
Tak na toto neviem vôbec, ale vôbec odpovedať. Nemám jeden štýl, ktorý by som preferoval. Idem od Beatlesákov, cez Ninu Simone, Ymu Sumac až dajme tomu po skupinu Tool. Ale úprimne, často si vystačím aj s úplne obyčajným tichom. Niekedy je radosť sa doň započúvať.

Tvoje životné motto?
Hm, nemám žiadne. Ale keby som si mal nejaké vybrať, tak by to bolo asi to werichovské: „Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl. A když kouká aby byl a je, tak má být to, co je a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je“.