Celeste Buckingham patrila kedysi k najvýraznejším mladým tváram slovenskej hudobnej scény. Prišla rýchlo, zažiarila skoro a hitom Run Run Run sa zapísala tak silno, že ju s ním ľudia spájajú dodnes.

Za úspechom, ktorý zvonku vyzeral ako splnený sen, sa však skrýval aj tlak, únava a dlhé hľadanie samej seba. V podcaste To nerieš, moja prehovorila o ADHD, vyhorení aj o tom, prečo dnes konečne žije viac podľa seba než podľa očakávaní druhých.

Jednou z najväčších tém rozhovoru bola jej neskorá diagnóza ADHD. Celeste priznala, že na veľa vecí v živote sa zrazu začala pozerať úplne inak. „Len nedávno som zistila, že mám ADHD. Strašne veľa mi to vysvetlilo, veľa som o sebe pochopila,“ povedala otvorene.

Zároveň vysvetlila, že stresové situácie zvláda zvláštne dobre. „Ja mám ADHD. Hovorí sa, že takíto ľudia strašne dobre fungujú v strese. Keď je kríza, tak som najšťastnejší človek na svete. Môj mozog vie presne, čo má robiť,“ prezradila.

Práve to podľa nej ovplyvňovalo aj množstvo rozhodnutí, ktoré v živote robila. Sama priznala, že ju často priťahovali náročné situácie, akoby ich dokonca podvedome vyhľadávala. „Nevedome som sa dávala do pozície, kde bolo príliš veľa roboty alebo stresu. Aj vo vzťahoch ma bavilo, keď ten človek bol náročný,“ priznala.

Veľký kus života pritom prežila pod tlakom, že musí vyhovieť všetkým. Sláva prišla skoro a s ňou aj potreba prispôsobiť sa svetu, ktorý od nej niečo chcel. „Veľa vecí v rámci svojho života som si musela veľmi rýchlo prispôsobiť. Bola som toho schopná, bolo to ťažké, nerobila som vždy to správne rozhodnutie pre seba,“ povedala. Dodala aj vetu, ktorá veľa vysvetľuje: „Doma mi hovoria, že som chameleón.“ Práve táto schopnosť meniť sa podľa prostredia jej síce pomáhala prežiť, no zároveň ju vyčerpávala.

A napokon ju vyčerpala až priveľmi. Celeste bez okolkov priznala, že práve jej potreba byť perfektná a potešiť každého okolo seba sa podpísala pod vyhorenie. „Aj toto malo do nejakej miery zodpovednosť za moje vyhorenie. Fakt každému som sa chcela prispôsobiť, aby všetci okolo mňa boli spokojní, aby boli zo mňa nadšení, aby boli hrdí. Táto potreba byť perfekcionista ako osobnosť ma úplne vyčerpala,“ povedala úprimne.

Na svoju tridsiatku sa tešila

Sláva v mladom veku jej pritom nepriniesla len obdiv, ale aj nepríjemné zistenia. Uvedomila si, že úspech mení vzťahy a že nie všetci ľudia v okolí ho znášajú rovnako. „Vadilo mi to, že som si uvedomila, že ľudia sa budú ku mne správať inak. Už navždy,“ povedala.

Otvorene hovorila aj o tom, ako sa rokmi menila jej identita a vzťah k samej sebe. Kým kedysi sa viac prispôsobovala, dnes má oveľa väčšiu potrebu byť autentická. Aj preto dnes pôsobí pokojnejšie, ukotvenejšie a zmierenejšie sama so sebou. Z rozhovoru bolo cítiť, že tridsiatku nevnímala ako strašiaka, ale skôr ako úľavu. „Ja som sa nesmierne tešila na tridsiatku. Už som chcela mať tie dvadsiatky za sebou,“ povedala.

Zmierila sa s tým, že nikdy neprekoná svoju skladbu Run Run Run a ani sa o to nesnaží

Zaujímavou časťou rozhovoru bola aj jej kniha, ktorú písala veľmi osobne. Celeste vysvetlila, že nepíše nič vymyslené a nejde ani o pózu. „Ja píšem zo srdca, píšem o svojom živote a o skutočných situáciách. Strašne ma to bavilo písať,“ povedala. Zároveň dodala, že to bolo náročné a pôvodne písala po anglicky.

Keď prišla reč na skladbu Run Run Run, bolo jasné, že táto skladba je pre ňu stále obrovskou kapitolou. Celeste sa netvári, že ju musí za každú cenu prekonať. Naopak, prijala ju ako dar, ktorý jej otvoril dvere k životu, aký by inak možno nikdy nezažila. „Stále si jazdím na vlne tej jednej skladby. Zmierila som sa s tým, že ja ju nikdy neprekonám. Som s tým absolútne v poriadku. Tá pesnička mi umožnila toľko vecí a toľko zážitkov, nielen profesionálnych, ale aj osobných,“ povedala.

A ešte silnejšie znie jej ďalšie priznanie: „Keby som tú pesničku nenapísala, nestretla by som tých ľudí a nebola na tých miestach vo svete. Nesmierne mi to zmenilo život,“ povedala úprimne.

Na koncertoch má táto skladba dodnes špeciálne miesto. Celeste dokonca prezradila, že podľa nej musí zaznieť na úplnom konci. „Run, run, run musí byť vždy posledná pesnička. Inak by podľa mňa ľudia nevydržali pozrieť si celý koncert,“ povedala s humorom.

Dôležitou súčasťou jej pokoja je dnes aj rodina. O mame hovorila s veľkou nežnosťou a bolo cítiť, že práve tam má jeden zo svojich najpevnejších bodov. „S mamou si volám skoro každý deň, je to moja najlepšia kamarátka,“ povedala. Zároveň spomenula aj výchovu, v ktorej nechýbal rešpekt, cieľavedomosť ani čas pre deti. „Rodičia mali veľa roboty, ale napriek tomu si vždy na nás našli čas,“ prezradila.

Dnes navyše žije na Madeire, kde si podľa vlastných slov našla pokoj, ktorý jej sedí. Nešetrila chválou ani na miestnych ľudí a atmosféru ostrova. „Na Madeire je tak pekne, ako sa o tom hovorí, ešte krajšie. Jedlo je výborné, ľudia sú milí. Jediné, čo tam nemajú vychytané, je byrokracia. Keď chceš niečo vybaviť, budeš čakať,“ povedala.

Z jej slov dnes cítiť niečo, čo v minulosti možno chýbalo: pokoj a zmierenie. Veľký sen si vraj už splnila a dnes už nič nepotrebuje siliť. „Ja už som si splnila ten hlavný sen. To všetko, čo sa mi udeje a čo sa mi podarí, je len bonus. Ja si už len užívam život,“ povedala.

Nakoniec aj zhrnula svoj dnešný pohľad na život. „Keď raz umriem, chcem sa pozrieť spätne na svoj život a povedať si: nestratila som ani sekundu svojho času. Vždy som robila veci naplno a s nadšením. Život nie je na to, aby sme sedeli len na jednom mieste,“ dodala.