V podcaste To nerieš moja… sme tentoraz privítali Vandu Wolfovú, ktorú mnohí poznajú najmä ako manželku Richarda Müllera. V rozhovore však nehovorila len o ich vzťahu, ale aj o svojom detstve na Morave, práci v zahraničí, rokoch v manažmente, odchode z Google a o tom, prečo dnes považuje pomoc deťom za jednu z najdôležitejších vecí vo svojom živote.

Vanda Wolfová v rozhovore pôsobila pokojne a vecne. O svojom živote hovorila otvorene, ale bez potreby robiť z neho veľké gesto. Aj preto jej slová vyzneli presvedčivo. Keď prišla reč na domov, zhrnula to jednoducho: „Domov je tam, kde je rodina.“

Rodina sa v jej rozprávaní objavovala stále. Keď spomínala na detstvo na Morave, na rodičov, na roky, počas ktorých od mladosti pracovala, aj na cestu z Brna do zahraničia. Hovorila o Londýne, Paríži, New Yorku aj o tom, že mnohé veci v jej živote prišli neplánovane. Zároveň však bolo zrejmé, že za tým nebola len náhoda, ale aj pracovitosť, disciplína a schopnosť vydržať.

Aj preto dnes jej životopis pôsobí výrazne. Z dievčaťa, ktoré si privyrábalo a učilo sa postarať samo o seba, sa stala žena, ktorá dlhé roky pôsobila vo vrcholovom manažmente a neskôr aj v Google. V rozhovore však priblížila, prečo sa konkrétny flek rozhodla opustiť: „Z Google som odišla, aby som bola viac s rodinou a mohla pomáhať iným,“ povedala.

Práve v tejto vete sa ukázalo, kam sa jej život posunul. Po rokoch vo veľkých firmách sa začala venovať pomoci deťom a otvorene hovorí o tom, že to považuje za zmysluplnú časť svojho života. „Láska, čas a priateľstvo môžu deťom zmeniť život,“ povedala. V jej prípade to neznelo ako naučená veta, ale ako niečo, čomu naozaj verí.

Veľká časť rozhovoru sa prirodzene dotkla aj Richarda Müllera. Ich vzťah podľa jej slov nevznikol narýchlo. Skôr sa vyvíjal postupne, cez roky, stretnutia a spoločné zážitky. Vanda priznala, že nikdy nebola z tých žien, ktoré by si v určitom veku povedali, že už by mali mať dieťa.

„Nikdy som si nesadla a nepovedala – už by som mala mať dieťa,“ povedala. O láske síce rozmýšľala, ale s nadhľadom dodala aj vetu, ktorá ju vystihuje: „Vždy som čakala na princa na bielom koni. Alebo aspoň na bohatého ženícha,“ povedala. Napokon prišiel Richard.

Nie rozprávkový princ, ale muž, s ktorým si vedela predstaviť spoločný život. Ich vzťah sa formoval pomaly a bez tlaku. Aj preto pre ňu mala váhu neskoršia žiadosť o ruku.

V rozhovore však neostalo len pri láske a rodine. Vanda otvorene hovorila aj o Richardovej bipolárnej poruche a o ťažkých obdobiach, ktoré spolu prežili. Dôležité bolo, že sa v tejto téme nesnažila stavať do pozície niekoho, kto prišiel všetko zachrániť. Práve naopak. Veľmi presne povedala: „Ak niekto zachránil Richarda, boli to deti.“ Podľa nej práve deti zohrali v jeho živote zásadnú rolu a dali mu dôvod, aby bojoval ďalej.

Z jej rozprávania zároveň vyplynulo, že v náročných obdobiach stála pri ňom a pomáhala mu zvládať režim aj liečbu. Pri psychických ochoreniach podľa nej veľa závisí od stability a pravidelnosti. „Pravidelnosť a režim sú pre psychické zdravie zásadné – a platí to pre všetkých,“ povedala.

Na rozhovore s Vandou Wolfovou bolo najsilnejšie to, že nebol len o živote po boku známeho muža. Bol aj o práci, o únave, o rozhodnutiach, o rodine, o psychickej chorobe a o tom, čo človeku zostane, keď opadne lesk kariéry aj verejného života. Z jej slov bolo cítiť, že si veľa vecí odžila a že dnes už vie rozlíšiť, čo je podstatné a čo nie.