Rádio Melody oslavuje 4. narodeniny a Viki Lancošová si pri tejto príležitosti pozvala Martina Nikodýma. V rozhovore sa vrátil k detstvu, k začiatkom svojej kariéry aj k obdobiu, keď sa z neho zo dňa na deň stala známa tvár. Hovoril aj o tom, ako dnes vníma vek, čo preňho znamená partnerstvo a prečo sú preňho včely viac než len koníček.

Keď prišla reč na detstvo, Martin priznal, že z najskorších rokov si nepamätá veľa. „Deti si ako svoje úplne ranné detstvo nepamätajú, ja mám len také záblesky,“ povedal. Spomenul, že sa narodil v Starom Meste v Bratislave na Továrenskej ulici a nedávno sa tam bol aj pozrieť. Podľa neho sa to miesto za tie roky veľmi nezmenilo.

Ako dieťa vraj nebol problémový, ale úplne bez výčinov to nebolo. „Ja si myslím, že som bol úplne v pohode dieťa, sem-tam som niečo vyviedol,“ zaspomínal si. Dodnes si pamätá aj situáciu zo školy, keď jeho otec musel opravovať vytrhnutý vešiačik na uteráky. S úsmevom dodal, že on si to síce pamätá trochu inak, ale nakoniec sa to aj tak zviezlo na neho.

Zaujímavé je, že do školy nastúpil skôr ako ostatní. Podľa učiteliek sa v škôlke nudil, a tak padol návrh skúsiť školu skôr. „Na výnimku ministerstva školstva som nastúpil niekedy v polovici októbra do prvého ročníka,“ povedal. Všetko dobehol, no neskôr bol oproti spolužiakom stále o rok pozadu. Kým oni už mali občianske preukazy, on si na ten svoj ešte musel počkať. „Maturoval som 17-ročný,“ dodal.

V tom čase ešte vôbec neuvažoval nad tým, že by raz skončil pri moderovaní. „Ja som chcel byť archeológ,“ priznal. Isté obdobie ho lákali knihy, história a objavovanie, neskôr zasa uvažoval nad tým, že by sa stal zverolekárom.

V rozhovore sa dostal aj k svojmu veku a k tomu, ako človek začne vnímať čas inak. Povedal, že silno si to uvedomuje najmä pri svojich deťoch. „Stretnem sa s mojím synom, ktorý je o pol hlavy vyšší odo mňa a uvedomím si, že má samostatný život,“ povedal. Syn žije v Londýne, vyštudoval vysokú školu a čaká ho svadba. Podobne hovoril aj o dcére Emke. Vtedy si vraj človek povie, že keď má dospelé deti, asi už dospel aj on sám.

Pri téme veku spomenul aj to, čo sa zmenilo oproti mladosti. Kedysi zvládal nočné žúry bez väčších následkov. „Ja som ráno o štvrtej zo žúru odišiel, aby som mohol odvysielať štyri hodiny ranného vysielania v rádiu. Potom som sa vrátil na ten žúr a pokračoval až do ďalšieho rána,“ povedal. Dnes je to už podľa neho iné a každá väčšia akcia si vypýta svoju cenu.

Veľká časť rozhovoru patrila aj jeho kariérnym začiatkom. Martin Nikodým otvorene povedal, že keď prišla popularita, nebolo jednoduché ustáť ju.

„Ja som mal 21 alebo 22, keď som sa stal taký, že zrazu opoznaný,“ povedal. Spomínal, že po moderovaní Miss Slovensko a Správneho kľúča sa jeho život zmenil veľmi rýchlo. Ľudia ho začali spoznávať na ulici, ozývali sa mu a zaujímali sa oňho. Priznal, že v tom období si začal o sebe myslieť viac, než bolo zdravé. „Až začneš veriť tomu, že ja som snáď bohovský,“ povedal bez prikrášľovania.

Zároveň dodal, že ho to neskôr vrátilo späť na zem. „Našťastie, ma stiahli naspäť na zem, ja som sa spamätal,“ povedal. Aj preto dnes pôsobí oveľa vyrovnanejšie a s väčším odstupom od toho, čo sa mu v kariére podarilo.

V rozhovore spomenul aj situáciu, keď odmietol pracovnú ponuku, hoci pre niekoho mohla byť zaujímavá. Po tom, čo prestal fajčiť, ho oslovila tabaková spoločnosť. On však spoluprácu neprijal. „Ja by som to nedokázal,“ povedal. Vysvetlil, že bol príliš hrdý na to, že sa zbavil zlozvyku, aby robil niečo, čo by tomu odporovalo.

Dnes sa podľa vlastných slov nesnaží meniť svet okolo seba, ale skôr svoj prístup k nemu. „Ja už nemením svet okolo seba, lebo to sa nedá, ja iba mením svoje nastavenie voči tomu okoliu,“ povedal. Spomenul aj vetu, ktorou sa riadi: „Nakoniec všetko dobre dopadne, ak to ešte nie je dobré, tak to ešte nie je koniec,“ povedal.

Reč prišla aj na partnerstvo. Martin Nikodým hovoril o tom, že fungujúci vzťah nie je len o láske, ale aj o kamarátstve a o tom, či si dvaja ľudia rozumejú v bežnom živote.

 „Vo vzťahu musí byť láska, jasné, ale je to aj také partnerstvo, je to kamarátstvo,“ povedal. O svojej súčasnej partnerke hovoril s tým, že si jednoducho sadli. „My sme vôbec nič nemuseli riešiť, my sme si rozumeli v náhľade na svet,“ opísal. A odkázal aj ostatným, že to môže prísť aj neskôr. „Fakt to existuje, nebojte sa, aj po 50-tke.“

Osobitnú kapitolu v jeho živote tvoria včely. Keď o nich rozprával, bolo jasné, že sa im venuje naplno. „Tento rok teda naozaj prežilo mi 100 % včiel a ani jedna rodinka nezahynula,“ povedal. Počas sezóny je podľa vlastných slov na včelnici takmer každý deň a priebežne vytvára nové rodiny. „Keď začnem s 10 rodinami v marci, do júna alebo do júla ich už môže byť 20,“ vysvetlil. Zároveň dodal, že pri včelách sa človek učí pokore. „Včely vedia vždy viac ako včelár,“ vysvetlil.

Na záver hovoril aj o seriáli Dunaj, k vašim službám. Priznal, že na začiatku si musel na seriálové prostredie zvykať, keďže predtým seriál netočil. Postupne si to však začal užívať a s kolegami sa na pľaci často nasmejú. „Ako náhle nejde klapka, tak my sa strašne veľa smejeme,“ povedal.

Zaujímavé preňho bolo aj to, čo všetko musí povedať ako postava, hoci by to v bežnom živote nikdy nevyslovil. „V živote ako človek by som to nepovedal, ale ako postava, nech sa páči,“ priznal. Spomenul aj uniformu, ktorá podľa neho tej postave výrazne pomáha. „Tá uniforma je hrôzostrašná,“ povedal.