Sabrinka Grláková sa do pamäti divákov zapísala ako malá Terezka zo seriálu Panelák. V čase, keď ju poznalo celé Slovensko, však bola ešte len dieťa a sama veľmi netušila, aký veľký televízny fenomén okolo nej práve vzniká.

Dnes je z nej mladá žena, ktorá sa venuje hudbe, spieva džez a plánuje odísť študovať do Prahy. V podcaste Návraty sa obzrela späť na obdobie, ktoré jej zmenilo život a otvorene prehovorila aj o tom, čo bolo za úsmevmi na obrazovke.

Na úplnom začiatku pritom nebol žiadny premyslený plán stať sa herečkou. Na casting ju priviedla mama. „Mamina ma zobrala na casting, lebo som bola pojašená, výrečná, rada som sa predvádzala,“ zaspomínala si s úsmevom. Pred kamerami vtedy necítila strach, skôr to celé brala ako hru. „Vtedy som vôbec nevnímala kamery. Teraz je to už ťažšie, musím sa psychicky pripraviť na to, že sa na mňa bude veľa ľudí pozerať,“ priznala po rokoch.

Medzi rovesníkmi to nemala jednoduché

Keďže v čase natáčania ešte ani nevedela čítať, texty sa učila po svojom. „Vtedy som ešte nevedela ani čítať. Rodičia mi to predčítali a ja som to opakovala. Zlepšilo mi to pamäť,“ povedala. Práve rodičia pri nej stáli od začiatku. „Rodičia sa z toho tešili a vždy ma podporovali. Som za to vďačná,“ dodala. Navonok to tak pôsobilo ako krásne obdobie, no realita mala aj druhú stranu.

Kým učitelia ju podporovali a tešili sa s ňou, medzi rovesníkmi to nebolo vždy jednoduché. „Učitelia ma obdivovali a tešili sa so mnou. Ale so spolužiakmi to v prvých ročníkoch bolo ťažšie. Možno mi závideli alebo si mysleli, že som namyslená,“ priznala. Niektoré slová ju vraj vedeli poriadne zasiahnuť. „Ty si namyslená herečka, ty sem nepatríš,“ počúvala od detí, ktoré jej slávu nevnímali s nadšením.

Napriek tomu si z Paneláka odniesla veľa silných spomienok. Dodnes si pamätá aj drobnosti zo zákulisia. „Mám fotku, kde sedím Jankovi Koleníkovi na krku,“ prezradila. Intenzívne natáčanie sa však neskôr podpísalo aj na jej zdraví. „Neskôr sa natáčanie odzrkadlilo na mojom zdraví. Bola som často chorá, ale dávala som to. Chcela som byť v tom dianí,“ priznala úprimne. Aj preto dnes na to obdobie spomína s láskou, ale aj s väčším odstupom.

Ľudia si ju s Terezkou spájajú dodnes. „Vy ste Terezka?“ počúva vraj stále. Pozornosť verejnosti ju však nikdy úplne neodradila. „Vždy sa rada odfotím alebo porozprávam s tými ľuďmi, čo ma podporujú,“ povedala. Menej príjemná bola skôr druhá strana slávy. „Dosť o mne písali v novinách. Nikdy to nebolo nič zlé, skôr tie komentáre boli zlé,“ dodala.

Momentálne sa chce venovať džezu, aj keď ju herectvo baví

Dnes už jej život smeruje inam. Hoci študuje herectvo na konzervatóriu, čoraz viac ju ťahá hudba. „Spievam džez, chcem ho ísť aj študovať,“ povedala jasne. Rozhodnutie uprednostniť spev pred herectvom v nej dozrievalo postupne. „V treťom ročníku na strednej som prišla na to, že herectvo ma síce veľmi baví, ale je to pre mňa tak hlboké a ťažké, že by som na to nemala asi úplne kapacitu,“ priznala. Hercom však zostáva veľký obdiv. „Strašne obdivujem všetkých hercov. Ich telo je pre nich ich nástroj, je to náročné,“ vysvetlila.

Aj preto ju dnes láka najmä Praha, kde vidí pre džez väčší priestor. „Chcela by som ísť študovať do Prahy. Tu sa ľudia džezu veľmi nevenujú. Nemám tu veľa možností,“ povedala otvorene. Zároveň však priznáva, že jej niektoré rozhodnutia zostali v hlave. „Vyskúšala som si hrať v muzikáli. Mala som možnosť ostať v divadle, ale premárnila som tú príležitosť. Je mi to teraz ľúto,“ priznala.

Herectvo však zo svojho života úplne nevymazala. „Ponuky prišli, ale odmietla som. Nezahadzujem to, ale zatiaľ som vo fáze, že spievam,“ vysvetlila. A hoci sa na seba pred kamerou nikdy nepozeralo ľahko, svet seriálov jej nie je cudzí ani dnes. „Občas si pozriem Dunaj. Viem si seba predstaviť v Sľube,“ dodala.