Keď sa v roku 1996 rodila Markíza, mala len 21 rokov. Andrea Vadkerti dnes v podcaste Návraty spomína na začiatky, ktoré boli všelijaké, len nie romantické. Z mladej ženy, ktorá sa do konkurzu dostala náhodou, sa zo dňa na deň stala tvár hlavného spravodajstva. A nie vždy to brala ako výhru.

„Do Markízy som sa dostala cez inzerát v novinách. Bola som v USA, s tichým úmyslom emigrovať a mama mi povedala: Musíš sa vrátiť, prihlásila som ťa do konkurzu!,“ opisuje. Kým iní by jasali, ona plakala. „Bola som zdrvená a sklamaná, že ma dali za moderátorku televíznych novín. Chcela som byť redaktorkou zahraničného spravodajstva,“ priznáva úprimne.

V rozhovore priblížila, že výber moderátorov prebiehal netradične. „Tá príprava predtým bola ohromne zaujímavá. V imitovaných štúdiách sme skúšali vysielanie. Tam sa za pochodu vyberalo, kto bude moderátor a kto bude redaktor,“ priblížila. Napriek tlaku si nepamätá rivalitu. „Neviem, či to bola mladícka trúfalosť, alebo veľká dávka naivity, ale nespomínam si, že by sme medzi sebou súperili,“ spomína.

Zároveň priznáva, že v tej dobe boli ako ABBA. „Boli sme mladé, ale mali sme vyzerať na 40, aby sme boli dôveryhodné,“ povedala a dodala, že ona sama chcela byť aj múdra, aj pekná.

Miliónová pokuta kvôli priezvisku

Jej maďarské priezvisko vyvolalo v 90. rokoch vášne. „Jedinú pokutu, ktorú si pamätám, dostali kvôli môjmu priezvisku. Malo to byť Vadkertiová. Dnes je priezvisko bez -ová normálne, vtedy nebolo,“ spomína si.

Pamätá si aj na tvrdé reakcie divákov. „Nenávisť voči Maďarom bola obrovská. Ja som to schytala, bola som prototyp – čo hľadá Maďarka v slovenskom spravodajstve?“ Pýtala sa samej seba, prečo ju nenávidia, veď predsa nič neurobila.

Andrea Vadkerti v rozhovore tiež prezradila, že spravodajstvo bolo tvrdá škola. „Tri a pol roka som bola v tmavej kutici. Ja som nevedela, čo je to dovolenka,“ priblížila a dodala, že najviac času trávili v televízii. „V Markíze sme trávili veľmi veľa času, podľa mňa viac ako doma,“ povedala a doplnila: „Časy sú iné. Nároky na nás boli oveľa vyššie.“ Práca v televíznych novinách sa v nej tak hlboko podpísala, že aj dnes, keď počuje zvučku televíznych novín, jej žalúdok reaguje.

Odchod, ktorý bolel

„Ja si myslím, že by som nikdy dobrovoľne z Markízy neodišla. Mne tam bolo veľmi dobre,“ priznala. Napriek tomu prišiel koniec. „Niekedy je dobré odísť v tom najlepšom. A ja som naozaj odišla v najlepšom,“ prezradila.

K svojmu odchodu sa však vyjadrila ešte nasledovne: „Obchodne tomu absolútne rozumiem. Či to bolo eticky a morálne správne, úprimne, nie. S Paľom sme si to vydiskutovali veľmi dávno, ale ten spôsob nebol pekný.“

Po odchode z Markízy bola vo verejnoprávnej televízii, ktorá jej ponúkla nový rozmer. „STV mi dala novinársky najprestížnejšie poverenie – rozprávať sa s ľuďmi, rozprávať vlastné myšlienky,“ vysvetľuje. Dodáva, že to bolo pre ňu profesionálne oslobodenie: „Novinársky mi to ohromne pomohlo,“ dodala.

Dnes sa venuje mentálnemu koučingu a prednáškam. „Ja denne prerozprávam s ľuďmi 6 hodín. Je to niečo ako terapia v biznise,“ vysvetľuje. Veľa cestuje, pripravuje knihu a pracuje s príbehmi. „Možno si nepamätám mena ani tváre, ale pamätám si príbehy,“ povedala.