Možno ste si to všimli aj vy – po každom filme alebo seriáli sa v titulkoch objavilo meno, ktoré sa nám vrývalo do pamäti. Režisérka slovenského znenia: Štefánia Gorduličová. A bol to práve ten moment, keď ste si pomysleli – áno, dabing bol opäť raz výnimočný.
Niektorí diváci si dokonca spomínajú aj na Dezidera Točku – no my, čo sme milovali slovenský dabing, si pamätáme najmä Števku, ako ju familiárne volali kolegovia.
„Ja som si myslela, že keď niekto príde na dabing prvýkrát, tak mu netreba ubližovať. A povedať niekomu, že nie je talentovaný? Ale prosím vás, veď to nie je spôsob, ako niekoho podporiť,“ spomína Števka na prístup, ktorý jej bol vlastný – ľudský, láskavý a trpezlivý.
Dabing nebol len práca. Bola to vášeň a rodina
Zuzana Vačková si v rozhovore v podcaste To nerieš moja… zaspomínala na prvý seriál, ktorý dabovala práve pod vedením Števky. „Ty si bola veľmi upokojujúca. Pamätám si, že si mi povedala: „Ak príde čo i len jeden list od diváka, ktorý si všimne, že dĺžeň nebol dostatočný, máš u mňa basu šampanského. A išlo sa ďalej,“ povedala Zuzka na margo toho, že keď zo začiatku dabovala, bola nervózna aj ohľadne maličkostí.
V dabingovom štúdiu sa to netočilo len okolo výslovnosti. Dôležitá bola atmosféra v štúdiu, to domáce teplo, ktoré Števka vytvárala. Šampanské na začiatku série, koláče, ktoré priniesla, či guláš pre Stanka Kráľa.
Kto režíroval, spoznal si podľa hlasov
Števka bola známa tým, že mala „svojich hercov“. Nie preto, že by si vyberala len známe mená, ale preto, že poznala všetkých hercov – od Košíc až po Bratislavu. Chodila do divadiel, rozumela im, vedela, kto kde hrá a čo mu sedí.
„Ja som bola lenivá režisérka,“ usmieva sa. „Ja som si vždy vybrala tých najlepších. Ale zároveň som dávala priestor aj začínajúcim hercom, ktorým iní ešte neverili,“ vysvetlila. A práve preto sa stalo, že si divák vedel domyslieť režiséra podľa obsadenia. A tiež preto sa slovenský dabing stával dôvodom, prečo mnohí radšej prepínali z českého na domáce znenie.
Flintstonovci, Priatelia aj telenovely
Nie všetko bola radosť. Prvé telenovely boli pre Števku utrpením. „Keď počuješ osem hodín denne len „ľúbiš ma?“ – tak to je na psychiku,“ povedala. Zato Flintstonovci boli zážitok. V štúdiu bol smiech, sranda a výnimočné obsadenie.
„Flintstonovci, to bol zážitok. Ale tam sa stalo to, čo sa nikdy nestalo. Zišli sme sa o druhej na nahrávku, mali sme robiť do siedmej–ôsmej večer, a prišiel Andy Hryc a povedal: „Decká, vykašlime sa na to, poďme sa najesť do Koliby,“ „Ja som sa rozhodla, že nahrávku zrušíme. A áno, na druhý deň už nikto neodmietol, keď bolo treba potiahnuť,“ zaspomínala si.
Zuzka Vačková pripomína, že v sitcome nie je priestor na omyl. Pointa musí padnúť presne. „Priatelia je nádherný sitcom, kde podľa mňa je veľmi náročné niekedy sa dopracovať k tej pointe tak, aby tam bol ten punchline,“ hovorí a dodáva: „Prekladali sme vtipy tak, aby sedeli na slabiky a pointa prišla presne tam, kde má – to je chirurgická presnosť.“
A práve preto bola Števka taká výnimočná. Vedela, kedy je slučka dobrá, kedy môže ísť ďalej, a čo je ešte „normálne ucho“ schopné prehliadnuť.
Hoci bola zaneprázdnená, viedla vlastné štúdio, vychovávala syna Janka, často aj sama. „Nie, nezvládla som to dokonalo,“ priznáva. „Ale inak sa to nedalo. Vtedy som išla naplno,“ povedala. Dnes už Števka nedabuje. Ukončila túto životnú kapitolu dôstojne. Ale získala nový zmysel života – vnučku Elišku. „Čakala som, že to bude krásne. Ale je to ešte krajšie. Celá rodina ožila,“ hovorí.
Štefánia Gorduličová nie je len meno, ktoré ste čítali v titulkoch. Je to žena, ktorá dala hlas mnohým hrdinom, postavám a príbehom, ale najmä – bola tým tichým, pokojným hlasom v štúdiu, ktorý hercom veril, aj keď oni sami ešte nie.
A ak sa dnes pri pozeraní filmu pristihnete, že vám hlas znie povedome – možno je to práve jej podpis. V slove, intonácii, alebo v tej nesmiernej ľudskosti, ktorou svojich kolegov vždy obklopovala.
