Vzťah nepadne z neba a je potrebné venovať mu dostatok energie. Treba ho živiť, povzbudzovať, podporovať, dať mu priestor a čas, dostatok výživy.

Už neverím rozprávkam

Je tesne pred Valentínom a my máme za sebou spoločný rok. Bol ťažký a priniesol nám brutálne veľa skúšok hneď na začiatku vzťahu. Vraj sa hovorí, že keď je ťažko na cvičisku, bude ľahko na bojisku. Tak možno.

Už som dosť veľká na to, aby som verila rozprávkam, v ktorých si princ vezme za ženu princeznú, poznajú sa ledva dva dni a žijú šťastne až do smrti. Mám pocit, že mnohé sme tomuto modelu uverili a tak nejako podvedome sme ho očakávali v realite. Aj napriek tomu, že vedome vieme, že je to blbosť. Že takto to nefunguje.

Vieme, že vzťah nepadne z neba a je potrebné venovať mu dostatok energie. Treba ho živiť, povzbudzovať, podporovať, dať mu priestor a čas, dostatok výživy, nezabudnúť na základy, no nezostať iba pri nich, potrebuje mať víziu a ciele, ale aj postupné kroky k ich napĺňaniu… Ale potrebuje aj dve osoby, ktoré sú schopné toto všetko pre vzťah podstúpiť.

Zodpovednosť je na oboch partneroch

Je toho celkom dosť veľa. A je to v mnohom podobné tomu, o čom som písala v mojej prvej knihe: Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú? Aj v partnerskom vzťahu si potrebujeme dávať navzájom to, čo každý z nás potrebuje. Potrebujeme si dávať seba sa si navzájom (mám rada tieto zvratné zámena pokope). Oproti vzťahu s dieťaťom to má jeden rozdiel. Vo vzťahu s dieťaťom je tá zodpovednosť za vzťah do určitého času iba na dospelákovi – rodičovi. V partnerskom vzťahu sa očakáva, že obaja sú už dospelí. A tak je tá zodpovednosť vždy na oboch.

Ale emocionálne potreby máme všetci rovnaké, deti, aj dospeláci. Len ich napĺňanie bude málinko iné v oboch prípadoch.

A ja som šťastná, že moja snaha o napĺňanie jeho potrieb je opätovaná rovnako jeho snahou o napĺňanie tých mojich potrieb. Že počuje, rozumie a realizuje. Že mi dal nový význam slovu láska. Že v dobrom aj v zlom môže byť realita. Že spriaznená duša nie je mýtus.

Zdroj: instagram