Po niekoľkých jazdách som čakala na ďalšiu – na chodbe autoškoly, keď sa pri mne zastavila pani z druhej skupiny a nenápadne mi oznámila, že môj „milý super pokojný pán“ inštruktor prejavil celkom vážny a rázny záujem o zmenu inštruktora pre moje ďalšie jazdy.
Doteraz nechápem, ako sa mohol zachovať tak neprofesionálne. Na druhej strane chápem, že to už bol starší pán a zdravie máme len jedno, všakže? Nevyhoveli mu. No radšej mohli, lebo to, čo sa stalo v ten deň, to si ten pán bude pamätať asi navždy.
Dnes sme sa učili rozbiehať do kopca. Vzhľadom na to, že ja som sa nedokázala rozbehnúť ani na parkovisku s celkom konštantnou nadmorskou výškou, toto bola pre mňa ďalšia z tých nepredstaviteľných vecí, ktoré som najprv odmietala robiť. Predstava, že sa moje auto nezastaviteľne rúti z kopca kufrom napred, ma strašila v nočných morách. Na moje prekvapenie mi to celkom išlo a za celú polhodinu nikto nekričal, neplakal, hystericky nevyvádzal. Veľmi nevídaný jav v tomto modrom aute. Inštruktor ma niekoľkokrát pochválil a ja som sa cítila ako pán tohto sveta a v myšlienkach som plánovala, ktoré auto by som chcela a aké to bude úžasné, keď sa na ňom budem premávať ulicami Bratislavy.
Zo snívania ma prebral inštruktorov povel: „Zabočíme na prvej možnej ceste doprava.“ A keďže som dnes bola taká šikovná, na správnu voľbu strany som sa zamerala celkom zásadne. Odbočila som na jednej z najväčších bratislavských križovatiek, nie na cestu pre autá, ale na dráhu pre električky, do protismeru. Prvá možná. A prvýkrát správne – doprava. V momente, ako inštruktor zaznamenal, čo sa deje, strhol mi volant a narazili sme do betónového stĺpa, ktorý delil cestu od koľají električky. Ani som to nevidela, mala som zatvorené oči. Čo sa dialo v najbližších momentoch si pamätám len veľmi hmlisto. Hysterický záchvat inštruktora, policajti, odstavená križovatka, kolóny v celom meste, rozbité modré auto, plno ľudí všade okolo, ktorí museli vystúpiť z električky, ktorej v predpokladanej trajektórii tak trocha prekážalo naše auto. A ďalší mesiac, počas ktorého sa pravdepodobne inštruktor liečil na psychiatrií, a ja som musela čakať, kým dostanem ďalšie jazdy.
Po niekoľkých jazdách a po mnohých takmer zlyhaní inštruktorovho myokardu som sa dostala až ku skúške. Veľký deň. Ľudia, ktorí ma poznali a vedeli, že sa tento pondelok možno zapíše do ľudských dejín veľkými červenými písmenami, sa pre istotu ukrývali v atómovom kryte pod hradom hlavného mesta Slovenska. Ja som sa ale na skúšku svedomito pripravovala. Naučila som sa testy, všetky križovatky naspamäť a na ruky som si obrovskými písmenami napísala písmenka Ľ ako ľavá a P ako pravá. Však keby náhodou. Moje úmysly ale neboli zlé. Len som nechcela nikoho ohroziť. Napríklad, zdravie strážcu zákona v aute. Neprišlo mi to vôbec nepovolené. No podobný názor na vec so mnou nikto iný nezdieľal. Policajt začal vrešťať hneď po tom, ako to zbadal a mne sa toto miesto prestávalo páčiť. Všetci tu na mňa stále kričali. V inštruktážnom papieri ku skúške o tom medzi zákazmi nebola žiadna zmienka a preto som „zlú vec“ urobila celkom nevedome. Však to ako keby ste prišli na skúšku z molekulárnej biológie a na ruky si napíšete, že červený osemuholník znamená, zastaň. Tiež vás nikto nevyhodí zo skúšky, pretože je to úplne irelevantné.
Inštruktor mi oznámil, že si mám dávať obrovský pozor, pretože policajt je vytočený do najvyšších obrátok a vyrazí ma pri prvej chybe. No a mal pravdu. Vyrazil. Ale až po tom, čo som celkom nečakane rozbombardovala celé pneumatikové cvičisko.
Pred druhou skúškou som si zaplatila kondičné hodiny, no vzhľadom na to, že bol december a snežilo tak husto, že som nevidela ani na pneumatiky na cvičisku, ani na cestu, bolo to úplne zbytočné. Na prekvapenie všetkých v autoškole, som ju ale úspešne urobila. Nezisťovala som, či bol dôvod to, že som to fakt zvládla, alebo to, že som celú jazdu prekecala na jeden nádych a pritom udržala auto celkom obstojne na ceste, alebo to, že dievča predo mnou išlo párkrát v protismere a nároky policajta sa mohli viditeľne znížiť.
Po pár rokoch som bola v Bratislave na návšteve u maminy, ktorá býva veľmi blízko autoškoly. Čakala som na zastávke na spoj MHD, keď ku mne pristúpil starší pán.
– Dobrý deň, slečna. Pamätáte si ma? – tvár mi nehovorila nič, no to sa mi stávalo pomerne často. A nemohol to byť niekto, koho som si zabudla zapamätať z dôvodov neskorých nočných hodín v klube so zvýšeným výskytom alkoholických nápojov, pretože jeho vek skôr vypovedal o tom, že sme sa mohli stretnúť tak na Polnočnej vianočnej omši v kostole, z ktorej ma mimochodom vyhodili. Neoprávnene, samozrejme!
– Učil som vás šoférovať v autoškole… – No táto informácia mi spôsobila takmer spontánnu hluchotu.
– A to si ma pamätáte? – opýtala som sa so značným prekvapením.
– Viete, dievčatko, na vás sa skutočne zabudnúť nedá. A šoférujete? –
– Viete, momentálne ani nie. Nejako ma to nechytilo… –
– Vďakabohu, vďaaaakabohuuuuu … – a tá úľava, s ktorou odo mňa odchádzal, bola citeľnejšia ako lúče prvého jarného slnka.
