Počúvať
Hity vášho života
Rádio Melody

Blogerka Nika: Za 25 rokov praxe som nezažil to, čo s vami za dva týždne – povedal mi inštruktor v autoškole!

Jedna z vecí, po ktorých som vždy túžila, bolo naučiť sa šoférovať. Mala som z toho menšie obavy, no upokojovala ma myšlienka, že to predsa robí každý a nemôže to byť ťažké.

Na prvú hodinu teórie v autoškole som prišla stratená ako Elle z filmu Pravá Blondína, keď sa rozhodla študovať na Harvarde. A ak sa vám zdá prirovnanie prehnané, žiaľ, radšej mohlo byť. Všetci si všetko zapisovali, aktívne sa zapájali, o autách vedeli všetko a väčšinu z nich to už otec kdesi na parkovisku za mestom skúšal naučiť. Ja som nemala papier, pero ani otca a o aute som vedela jedine to, že môže mať veľa farieb, že ma môže zraziť a že treba tankovať, inak nepôjde. A ešte že má dole na zemi pod nohami neurčitý počet pedálov, z ktorých je určite jeden plyn a ďalší brzda. Počas prvej hodiny som si presné rozloženie musela googliť, pretože ma chytal panický strach z toho, že by sa ma na to nedajbože inštruktor opýtal a ja by som sa musela od hanby prepadnúť pod čiernu zem.

Môj inštruktor v autoškole bol starší pán, ktorý na prvý pohľad pôsobil tak pokojne, že som mala pocit, že neexistuje vec, ktorá by ho mohla rozhádzať. Opakoval naučené vety dookola s rovnakým, úplne pokojným tónom hlasu. (Aspoň na začiatku). Mamičky, ktoré nevedia uspať svoje „nové“ deti, by ho mohli používať namiesto hrkálok a hojdačiek.

Po pár hodinách utrpenia medzi premotivovanými – „AniNieStredoškolákmi“ ma poslali otestovať nadobudnuté teoretické vedomosti na trenažér. Veľmi som sa tešila, predstavovala som si to ako reálnejšiu počítačovú hru. V Need For Speed som bola skvelá a predstava, že pri tom budem sedieť v kresle, mať volant aj pedále a paličku na číselká, znela lákavo. Avšak realita bola celkom iná. Grafika nič moc, žiadne preteky a niekde za ramenom vrieskajúci pán inštruktor. Zásadne som jazdila po tráve, zrazila každého psa, ktorý mi vbehol do cesty a ďalšie pokusy naučiť ma niečo „nanečisto“ som odmietla, pretože psy mám rada. V tej počítačovej hre to bolo ľahšie. A farebnejšie! Tak ma zobrali na cestu. V nádeji, že v reálnom svete predsa len tie psy po cestách behajú oveľa menej.

Na prvú jazdu som prišla na odporúčanie inštruktora v lodičkách. Povedal, že si mám obuť niečo, v čom sa cítim pohodlne a sebaisto. Keď ten výkrik posledného fashion weeku videl na mojich nohách, vyzeral, že ho od psychického kolapsu delí len pár sekúnd. Keby vtedy vedel, čo ho čaká v najbližších minútach, v živote by ma do toho auta nepustil.

Ovládať takú veľkú vec, akou je auto, bola pre mňa vždy predstava absolútne abstraktná a keď sa to pohlo, vydesilo ma to oveľa viac než to, že musím prvýkrát šoférovať bosá. Ďalšie zdesenie prišlo vtedy, keď sa okolo tej veľkej, mnou ovládanej plechovej krabice, začali motať ľudia. A deti. Všade. Na prechode, na chodníkoch, ktoré boli až nebezpečne blízko mojej cesty. Na obrázkoch, na ktorých ma to učili, a ani na trenažéri žiadne deti neboli. Niežeby som to nevedela, ale nepripravenosť na túto situáciu otriasla mojím svetom celkom zásadne. Pravidelne som zatvárala oči, keď som videla, že situáciu nezvládam a super pokojný inštruktor v týchto momentoch chytal hysterické záchvaty.

– Toto nemôžete myslieť vážne! Cez dve plné čiary do protismeru? – strhol mi volant a ja som znova zatvorila oči, pretože oproti nám sa rútil autobus a na to som sa ani náhodou nechcela pozerať.

– Za 25 rokov praxe som nezažil to, čo s vami za dva týždne! vrieskal na mňa na zastávke MHD plnej ľudí, kde som po dráme s autobusom musela násilne zastať. Jeho vyznanie som vzala ako zvláštny typ komplimentu, ktorý ma ale vôbec neprekvapil. Počúvam ho od ľudí často.

Šoférovanie mi tiež sťažovala konštelácia dvoch – pre život veľmi zásadných vecí. Po prvé to, že som tragický ľavák, stratený v tomto pravorukom svete … a po druhé fakt, že aj napriek všetkým možným znakom správania typických pre mužské pohlavie, ktoré som zvykla vykazovať, som v niektorých veciach typická žena a rozdiely medzi ľavou a pravou mi nehovorili vôbec nič. Celý život som fungovala na ľavej a tej druhej ľavej. Počas jednej jazdy som dokázala viackrát odbočiť opačne, než mi bolo pár sekúnd predtým prikázané, zvyčajne doľava.

Trúbilo na mňa absolútne každé auto, ktoré so mnou na ceste malo tú česť, ale to robia aj v Indonézií a vždy som to považovala za prejav priateľstva, pretože sa pri tom usmievali. Tu sa ale neusmieval vôbec nikto. Auto mi dokázalo skapať absolútne všade a to aj na miestach, ktoré by ste už len pri znalosti základných fyzikálnych zákonov okamžite vylúčili zo zoznamu reálnych miest. Dlho mi trvalo pochopiť, že nie je hlavná cesta tá, na ktorej som ja a ani tá, ktorá je väčšia a širšia a nejdem vždy prvá len preto, že sa najviac usmievam, lebo v reálnom svete to tak väčšinou chodí. Pri skúšobných obrázkoch som poradie aut väčšinou určovala podľa farieb, alebo tak nejako intuitívne. Štatisticky. Už išlo veľakrát prvé modré, tak teraz pôjde červené. V tom reálnom živote to tak ale nie celkom fungovalo. Párkrát mi to prešlo a na to trúbenie som si zvykla, no boli situácie, kedy sa inštruktor prežehnával a ja som pokorne kývala z okna šoférom naokolo na znak zmierenia, občas aj so zdvihnutým prstom. Žene sa predsa nehovoria také škaredé slová.

O tom, čo sa dialo ďalej, či som to prežila ja v zdraví a auto bez ujmy, sa dozviete už budúci týždeň!

Mobilná aplikácia rádia Melody

Rádio Melody a hity tvojho života aj v mobile! Aplikácia obsahuje možnosť "castovania" cez Google Chromecast.