Začala som trochu pochybovať, no akonáhle vlak začal brzdiť, na stanici som zbadala skupinky ľudí s tabuľkami s mojím menom. Hneď som si spomenula, ako som asi pred dvoma týždňami komunikovala s jedným pánom, ktorý robí v meste program pre zahraničných študentov. Napísala som mu, kedy prídem, no v živote by mi nenapadlo, že mi prichystá toto.

Z opodstatnených obáv o našu budúcu komunikáciu mi najprv napadlo vystúpiť, tváriť sa, že neexistujem a nenápadne zmiznúť, no tí ľudia nielenže vedeli, ako sa volám, oni vedeli aj ako vyzerám. Zrazu sa okolo mňa všetci zoskupili, začali ma objímať a jeden cez druhého sa mi prihovárali po francúzsky. A ja som tam len stála a potichu sa pozerala. Vždy som veľa rozprávala, oveľa viac, ako všetci ostatní, no na tomto mieste si najbližší polrok všetci mysleli, že som pravdepodobne hluchonemá.

Neviem, čo tí ľudia hovorili, no rozprávali neustále a stále to bolo adresované mne. Odviezli ma na intrák, kde ma dokonca ubytovali a odviedli na moju izbu. Naozaj nemám poňatie, ako by som to zvládla sama, pretože zmluva a aj pani recepčná boli kompletne vo francúzskom vyhotovení.

Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď sa za nimi zatvorili dvere mojej izby a ostala som tam sama. Na smrť unavená a hladná som si zložila veci a vybrala som sa na obhliadku mesta, pohľadať nejaký obchod, kde si kúpim jedlo a nájsť univerzitu, kde už o dva dni budem musieť nastúpiť. Na túto skutočnosť som sa v záujme môjho psychického zdravia rozhodla „dnes“ ešte nemyslieť.

Našla som obchod, prechádzala som sa tam a hľadala niečo, čo mi zabezpečí prežitie na najbližšie dni, keď mi zrazu zazvonil telefón a na ňom svietilo francúzske číslo. Plánovala som to odignorovať, pretože som si nedokázala predstaviť, čo by sme si akože povedali, no s pomyslením na to, že to už horšie byť nemôže, som zdvihla. A tam sa ozvalo niečo, čo som v tom momente považovala za zázrak.

„Nika, ahoj, tu je Róbert. Dozvedel som sa, že si práve prišla študovať do Clermontu a že si trochu stratená. Pomôžem Ti?“ S Róbertom sme sa okamžite stretli, zoznámil ma s nejakými domácimi a ja som začala viac veriť tomu, že tento rok tu možno aj prežijem.

Hneď na druhý deň som sa stretla s ďalšou skupinkou zahraničných študentov, ktorý sa veľmi čudovali tomu, že chcem ísť do školy už na ďalší deň. Oznámili mi, že škola predsa začína až 16. septembra a to bola vec, ktorú som vtedy nutne potrebovala počuť. Bola som si istá, že v papieroch, ktoré mi prišli zo školy, bolo napísané, že 2. septembra, ale oni vedia určite lepšie.

To, že sú v Clermonte dve univerzity, a títo ľudia sú z tej druhej, som zistila až po dvoch týždňoch. Hluchonemá a ešte aj mešká dva týždne. Lepšie som si moje entreé ani predstaviť nevedela.

O tom, čo sa dialo v škole a ako som (ne)zvládla vstupný test z francúzštiny sa dočítate už o týždeň.

Zdroj: TASR