Ocitla som na letisku v Paríži, o jedenástej večer, s obrovských ružovým kufrom s vecami na najbližší rok a najmä – úplne sama.

Nasadla som na autobus, ktorý ma mal doviezť do centra mesta. Plán bol, počas tejto (ani nie polhodinovej) cesty vymyslieť, čo ďalej. Ako som tak sedela v autobuse, začala som počúvať rozhovor niekoho za mnou. Do telefónu osobe, s ktorou volal, hovoril, že práve priletel, no na juh ide vlakom až ráno a ešte nevie, kde prespí, lebo si ubytovanie neobjednal. Tiež som práve priletela, rovnako ma ráno čakala cesta na juh a aj s ubytovaním som na tom bola podobne. Ani neviem, čo mi to napadlo, ale otočila som sa a úplne cudzieho chlapa, ktorého som videla prvýkrát v živote, som sa opýtala, či by som s ním mohla stráviť noc. Najprv sa tváril veľmi prekvapene, dalo by sa povedať, že až vydesene, no potom prikývol. Situácia vyriešená rýchlejšie, než by som bola čakala.

Vystúpili sme niekde v centre mesta, gentlemansky sa chopil môjho kufra a zastavili sme v prvom hoteli veľmi pochybnej kvality. Nebudeme sa v noci po Paríži predsa vláčiť so všetkými vecami. Môj nový kamarát sa recepčnej opýtal, či by sme si mohli na noc nechať veci u nich, lebo že chceme popozerať mesto a ráno prídeme. Dal jej do ruky 20 eur a ona súhlasila. Všetky moje veci na najbližší rok som nechala v nejakom divnom hoteli a vybrala som sa na prehliadku mesta s cudzím človekom, ktorý Paríž poznal a všetko mi chcel ukázať. Keď sa na to pozerám spätne, netuším, kde som na toto všetko nabrala odvahu a či som v tom momente verila tomu, že tie veci ešte uvidím; no ako sa hovorí, risk je zisk a tento pre mňa znamenal veľmi vydarený, aj keď trocha adrenalínový začiatok môjho nového života vo Francúzsku.

Prešli sme všetko, čo sa dalo vidieť, ja som bola zo všetkého úplne unesená a nadšená a ani sme sa nenazdali a začalo svitať. Vyzdvihli sme kufre, ktoré sa nachádzali presne tam, kde sme ich v noci odložili a odprevadil ma na vlakovú stanicu. Doteraz si pamätám ten moment, ako sme sa na stanici lúčili a ja som nastupovala do vlaku a dúfala, že si za mňa sadne niekto, kto ide na intrák univerzity v Clermonte, pretože ak nie, budem sa musieť spoľahnúť na seba a to nie je vždy najlepší nápad.

Mala som len papierik s miestom, kde sa nachádza môj internát, kam by som sa v najlepšom prípade mala dostať. Predstavovala som si, že to mestečko je malé: jedna hlavná ulica, na ktorej je všetko a intrák neprehliadnem. No Clermont – Ferrand má 140-tisíc obyvateľov a tých ulíc tam bolo predsa len trochu viac.

O tom, ako som sa ubytovala, nastúpila do školy o dva týždne neskôr a ako som (ne)zvládla vstupný test z francúzštiny sa dočítate už budúci týždeň.

ad

Zdroj: TASR