Po mojich bakalárskych štátniciach, keď som dlhé týždne strávila nad písaním záverečnej práce a učením sa, som začala uvažovať nad tým, že by som v živote potrebovala nejaké vzrušenie. Nejakú výzvu. Ale skutočnú veľkú výzvu. Nie skákať z mosta, ani dostať sa na billboard alebo obálku časopisu. Niečo naozaj veľké!

Rozmýšľala som nad tým, či existuje vec, ktorú si nikdy nesplním. Ktorú jednoducho nezvládnem a to ani v prípade, že by som to skutočne chcela. Francúzština! Nikdy sa nenaučím po francúzsky. Na jazyky som bola vždy nemehlo, francúzštinu som sa nikdy neučila a všetci hovoria, že je to ťažké. No všetci hovorili, že je ťažká aj fyzika a zvládla som to.

A tak som si vymyslela niečo, čo mi pripadalo dostatočne šialené na to, aby to moju túžbu po dobrodružstve mohlo na nejaký čas uspokojiť. Idem študovať do Francúzska! Časticovú fyziku. Po francúzsky. Hovorila som si, že tým rovniciam nerozumiem veľakrát ani v slovenčine a rovnako im nebudem rozumieť ani vo francúzštine. Ťažko povedať, kde sa vtedy vo mne zobrala táto odvaha, no keď sa na to pozerám s odstupom času, bola to jedna z najšialenejších vecí, akú som kedy v živote urobila.

Vybavila som všetky formality v škole a bola som pripravená odcestovať. Mohlo by sa zdať, že pripraviť rodičov na takúto záležitosť bude tvrdý oriešok, no títo ľudia so mnou žili už dlhé roky a nemohlo ich prekvapiť už skutočne nič. Pár dní pred odletom som absolvovala pár súkromných hodín francúzštiny. Predpokladala som, že by sa mi to mohlo hodiť.

Aby dobrodružstva nebolo dosť, vymyslela som ďalšiu veľmi rozumnú vec. Keďže som letela do Paríža v noci, ale vlak do mesta, v ktorom som bývala mi išiel až ráno, musela som v Paríži prenocovať. Ja som ale nikdy predtým v Paríži nebola a stráviť noc v takom nádhernom meste prespaním na hoteli, sa mi zdalo mrhaním šance na ďalšie dobrodružstvo. A tak som si žiadne ubytovanie nezabezpečila. Ťažko povedať, čo som si v tom momente myslela. Že sa budem celú noc pozerať na Eiffelovku? V Paríži sme ale pristáli o 11-tej večer a všade bola tma. Táto samozrejmá vec, na ktorú som pri plánovaní cesty akosi pozabudla, ma celkom vyhodila z rovnováhy. Ja sa predsa bojím tmy. A ako mám s tým obrovským ružovým kufrom prežiť niekde v uliciach Paríža do rána?

O tom, čo sa dialo v noci v Paríži, ako som sa dostala do môjho mestečka, ako som nastúpila do školy o dva týždne neskôr a ako som (ne)zvládla vstupný test z francúzštiny sa dočítate už budúci týždeň.

ad