Len preto, aby bolo „skutočne krásne“.
Vždy som mala o svojom živote takú predstavu, že raz budem pomáhať iným. Bol to jeden z mojich najväčších snov. V ideálnom scenári môjho života som človek, ktorý svojou pomocou zanecháva stopy v životoch iných ľudí. Nevedela som, akým spôsobom, nevedela som, v čom, často som nad tým rozmýšľala. Mala som pocit, že existujú organizácie a združenia, ktoré zastrešujú úplne každého, kto by potreboval nejakú pomoc.
Paradoxom všetkého je to, že som chcela byť MISS, aby som (mala korunku) a mohla pomáhať iným. Aby som mohla všetko, čo viem, posunúť ďalej; aby som bola pre iných človek, ktorý ich niečo naučí, ktorý obohatí ich životy. Dlho som svoju cestu hľadala a strácala sa vo víziách toho všetkého, čo by som v živote chcela. Chcela som byť MISS, aby som mohla pomáhať iným. Nevedela som, ako, no vedela som, že to príde a tú svoju cestu si nájdem. Celý život som robila všetko pre to, aby som si svoj veľký sen o misske splnila. Všetko som smerovala k tomu, celý môj život sa formoval podľa toho. Kvôli miss som spadla do začarovaného kruhu porúch príjmu potravy, no práve kvôli tomu som tú svoju cestu pomoci našla.
Už sú to dva roky, čo som sa na blogu priznala s tým, že som roky trpela poruchou príjmu potravy. Dlho som sa prehovárala a zbierala odvahu na to, aby som sa celému svetu priznala s takou vecou, ale presvedčilo ma to, že môj príbeh by mohol niekomu pomôcť. Otvoriť oči. Ukázať cestu k šťastnému životu. A keby som mala pomôcť čo i len jednému človeku, malo by to zmysel.
Vtedy som ani len netušila, aký dosah a vplyv na môj ďalší život toto priznanie bude mať. Na život môj, ale aj na desiatky a dovolím si tvrdiť, že na stovky životov iných. V najbližších hodinách po zverejnení som dostala šialený počet správ od dievčat, ktoré si v živote buď prešli alebo prechádzajú presne tým istým, čím ja. Úplne sa našli vo všetkom, čím som si prešla ja a rovnako, ako som si to myslela ja, si mysleli, že sú v tom úplne samé. Báli sa o tom komukoľvek vo svojom živote povedať. Báli sa, že by ich nikto nepochopil. Všetko to vytrvalo tajili pred svetom rovnako, ako som to robila ja. A prvý človek, ktorému sa zverili som bola práve ja. Zrazu som bola všetkým tým dievčatám tak strašne blízka. Ukázala som svoje najzraniteľnejšie ja a už sa nebáli ani ony. Tie príbehy boli plné bolesti a sĺz. Napísali mi veci, s ktorými sa v živote nikomu nezverili. Pretože sa báli. Báli sa priznať, že sú choré, báli sa vyhľadať odbornú pomoc, pretože ten, kto chodí na psychiatriu alebo má vlastného psychológa, je mimo. Blázon. Tak, ako je ten, kto má 55 kg krásny, všakže… ?
Boli to príbehy, z ktorých som mala zimomriavky a slzy v očiach. Tak strašne silné a smutné. Plné bolesti a utrpenia. Každý úplne iný, ale všetky s úplne rovnakým základom. Každé dievča, ktoré kedy spadlo do tohto začarovaného kruhu, bolo ochotné obetovať svoje zdravie – to najcennejšie čo máme, len preto, aby bolo „skutočne krásne“. Tak krásne, ako si krásu definujeme vo svojich hlavách podľa toho, čo je nám denne vyhadzované na oči v televízii, časopisoch a na sociálnych sieťach. Pri čítaní som sa stále pýtala samej seba. Preboha, dievčatá, prečo sme na seba také strašne zlé? Ako sa môžeme ku sebe správať takto? Prečo si spôsobujeme takú bolesť?
Písali mi slečny, že som im pomohla, že som im ukázala tú cestu, ktorú samé nevedeli nájsť. Že vďaka mne nemusia ísť na psychiatriu. Niekoľkokrát som dostala správu, v ktorej stálo, že som niekomu zachránila život. Napísala mi maminka slečny, ktorá prečítala môj článok a zrazu po 2 rokoch večerala spolu s rodinou. Ja som bola taká neskutočne šťastná! Vízia, že pomoc čo i len jednému človeku by mala zmysel, sa naplnila. Pomáham!
(Pokračovanie nabudúce)
