Na moje 26. narodeniny som od kamarátov z crossfitu dostala splnenie sna z môjho zoznamu číslo 26. Skočiť bungee. A nielen taký hocijaký bungee jumping, ale rovno z najvyššieho mosta v Českej republike.
Z mosta som už raz skákala. V deň mojich bakalárskych štátnic, v čase, kedy všetci normálni ľudia pijú a oslavujú, sme s mojimi 4.mi spolužiakmi skákali z mosta. Oni v oblekoch, ja v šatách. Zážitok to bol veľký, aj keď sa jednalo len o kyvadlový zoskok, čiže nohami dole, z výšky 12 metrov a ako bonus som ani neskočila sama, ale pri odpočítaní ma pri čísle 2 hodili. Celé som to chcela absolvovať znova. Skočiť sama, hlavou dole a najlepšie z čo najvyššej výšky. A poukaz, ktorý som dostala na narodky, ma presne k tomu oprávňoval.

Na miesto som dorazila ako najväčší hrdina, no moja odvaha ma držala len dovtedy, kým som neuvidela TEN most. Obrovský. Vysoký. S nekonečným prázdnom pod ním. A nejakými stromami veľmi, veľmi ďaleko. 10-krát vyšší ako most, z ktorého som skákala predtým. Kamarát mi oznámil, že on by neskočil, ani za nič. Ja som začala pochybovať tiež. Na miesto dorazili ľudia, ktorí ma sledujú na Instagrame a doniesli mi balóny a transparent. Nebolo cesty späť. Neexistovala možnosť, že by som neskočila.
Pán inštruktor mi začal priväzovať k nohám laná a mne sa to prestalo páčiť. Cítila som príchod problémov. Preliezla som zábradlie a srdce mi bilo kdesi v krku. Ťažko opísať ten pocit. Stála som na kraji mosta, ktorý sa chvel pri každom prejazde väčšieho auta, vietor fúkal tak šialene, že keby som sa pustila, odfúkne ma bez toho, by som skočila a za mnou pán inštruktor, ktorý mi oznámil, že zakloníme hlavu, pustíme sa zábradlia a na 3 skočíme.
V týchto situáciách je len jedna možnosť. Neváhať. Nerozmýšľať. SKOČIŤ. Teraz to už viem. A uvedomila som si to aj pri skoku z lietadla, keď som vedela, že nesmiem zaváhať. Vtedy ma ale čakalo dlhých 5 minút, počas ktorých som sa inštruktora niekoľkokrát opýtala na to, či tam už niekto zomrel, či ma priviazal dostatočne, či to dobre skontroloval, či to zvládne moju váhu, ako často sa stáva, že si to ľudia rozmyslia, či to je v súlade so všetkými bezpečnostnými normami a že som v recenziách čítala, že niekoho zabudli zaviazať. Že by som si to rada skontrolovala, aj keď radšej by som neskočila. A že vlastne nikam nejdem. Teda idem, ale chcela by som si napočítať do 20. Párkrát sa opýtal, či si z neho robím srandu a stále dokola opakoval, že sa mám konečne pustiť toho zábradlia a dať ruky za hlavu. Ja som sa vždy pustila len jednou rukou a v momente som sa držala zase. Ono sa to nezdá, že by 5 minút bolo veľa. Ale keď stojíte na moste za zábradlím, pod vami nič, na ktoré sa stále pozeráte a máte skočiť, každá sekunda bolí. A veľmi.
Po tom, ako som sa pána inštruktora opýtala, či má za sebou nejaký psychologický výcvik, lebo toto by necvičený človek nedal, trpezlivosť stratil a oznámil mi, že dobre, keď nechcem, tak ma teda prehodí naspäť. V tom momente som sa podľa inštrukcií pustila, dala ruky za hlavu, nadýchla a zavrela oči. 3, 2, 1 … Vydýchla som až vtedy, keď som bola dole. Skočila som. V úplnej tichosti. Normálni ľudia kričia a pištia. Ja som úplne zabudla, že by som mala kričať. V tom momente som dokázala len vypnúť svoju existenciu a skočiť. Nič iné. Toto vykročenie z komfortnej zóny ma stálo strašne veľa síl. Psychicky ten strach bolel tak, že som tú bolesť cítila aj fyzicky. Doteraz cítim ten pocit a vidím to prázdno dole. Ale pocit, ktorý som mala potom, za to stál. Vždy za to stojí!

Zdroj: www.jemne.sk