Pred cestou na Bali som si spísala zoznam všetkých vecí, ktoré by som na tomto ostrove chcela vidieť, navštíviť, zažiť, ochutnať.

Niekde medzi prvými položkami na mojom dreamliste sa nachádzal nočný výstup na kráter aktívnej sopky, spojený s pozorovaním východu slnka. Ľudia, ktorí ma poznajú, by asi len ťažko uverili, že na mojom zozname sa ocitol výstup na nejakú sopku, ale popravde bola to vec, na ktorú som sa tešila naozaj veľmi. Aj keď to znamenalo dlho kráčať do kopca. A navyše v noci.

Gunung Batur. Sopka v Indonézii na ostrove Bali, ktorá je častým cieľom turistov. Existujú spoločnosti, ktoré na tento vrch organizujú výstupy. Stretnete sa o 2-hej ráno, spolu absolvujete výstup a sprievodcovia vám navrchu urobia raňajky, ktoré si dáte pri nádhernom východe slniečka. Absolvovať to bez sprievodcu ale znelo ako výzva. Celé poznávanie Bali sme absolvovali bez sprievodcu a tento zážitok nemal byť výnimkou. Podobný nápad už niekto mal. Dočítali sme sa o ňom v príručke Lonely Planet – ako o tragickom nápade, ktorý neodporúčajú skúšať.

Miesto sme si deň pred plánovaným výstupom išli omrknúť, aby nás v noci nič neprekvapilo. Hneď nás však prekvapili domáci, keď nám dosť nepriateľsky a nahnevane oznámili, že tam sami nesmieme. Že na tú sopku nemôže nikto bez sprievodcu. Ďalší domáci nám vysvetlil, že ľudia, ktorí pod sopkou bývajú, sa rozhodli, že budú za výstupy vyberať poplatky a nikoho tam nepustia len tak. Ukázal nám však miesto, odkiaľ sa dostaneme na vrch sami, bez sprievodcu, naštvaných domácich a v rámci možností aj bezpečne.

Zbalili sme si pár vecí a o jednej ráno sme vyrazili. Nevedela som sa dočkať, no keď sme dorazili na miesto a všade bola tma, aká uprostred noci štandardne je, celkom ma to vykoľajilo. Často sa mi stáva, že na podobné samozrejmosti zabudnem a nestihnem sa na ne pripraviť. Ďalšia vec, ktorá nás trocha prekvapila, bolo, že síce nám pán domáci ukázal smer, kadiaľ sa hore dostaneme sami, no nepovedal nám o tom, že tam nevedie žiadna cesta. Že si ju nejako budeme musieť urobiť. Pre človeka, ktorý nevyhľadáva ani štandardnú turistiku počas dňa, bol toto zážitok nevídaný.

Doteraz si pamätám na to, ako sa mi zastavilo srdce pri každom podozrivom zašuchotaní. Šliapali sme dve hodiny stále do kopca, v úplnej tme, so svetielkom z telefónu, po obrovských kameňoch, cez hustý les, v spoločnosti pavúkov a ktovie čoho ďalšieho, až kým sme sa dostali úplne hore.

Ale ten východ slniečka stál zato! Prvýkrát som videla taký nádherný východ slnka. Videli sme sopky v pozadí, hranicu oceánu, ostrov Lombok a tiež krásny výhľad na jazero a mestečko, v ktorom sme bývali. Až pri ceste dole, už za svetla, som si uvedomila, ako málo stačilo k tomu, aby som sa zrútila do nejakej rokliny a bola novou „hviezdou“ príručky Lonely Planet „BALI A LOMBOK“.