Keď som pred nejakou dobou videla v lifestylovom ženskom magazíne reklamu na HIGH HEELS RUN – Beh v lodičkách, pomyslela som si, že tie ženy sú šialené.

Kto si už len pôjde dobrovoľne dobehnúť po zlomenú nohu alebo vyvrtnutý členok?! Prešlo pár týždňov a stála som na štarte týchto pretekov, v 15 centimetrových podpätkoch, bez pudu sebazáchovy, s časopisom v ruke a s pomyslením na to, že snáď budúci rok nepoputuje štartové súťažiacich na kúpu môjho nového invalidného vozíka.

Ja – najväčší antitalent na beh, ktorý aj pri chôdzi zakopáva ľavou nohou o pravú. Ja – čo vždy, keď som niekam mala bežať, pobavila som svojím behom všetkých okoloidúcich. Ja – čo som si na strednej škole každý rok u doktorky vymyslela všetky možné choroby, len aby mi dala papierik, ktorý ma oslobodzoval od cvičenia na telesnej a hlavne od povinných behov. Ja – čo vlastním asi všetky druhy a typy lodičiek, okrem takých, na ktorých by sa teoreticky dalo bežať. Presne ja som zrazu stála pred tou páskou, za ktorou ma čakalo (síce len) niekoľko desiatok metrov pekla, no k tomu ako bonus aj plno ľudí, ktorí sa na toto šialenstvo prišli pozrieť. Okolo mňa plno dievčat a niekoľko chlapcov, ktorí mali na nohách rôzne vyhotovenia topánok na podpätkoch od výmyslu sveta. Zimné kožušinové čižmy v auguste, slečny v tanečných sandálikoch, ale aj slečny, ktorých podpätky dosahovali (biednych povinných) 7 centimetrov len s veľkou dávkou fantázie.

S dievčatami sme si pred výstrelom signalizujúcim štart robili srandu, že v cieli nás čaká sanitka, no nikto vtedy netušil, že ja v tej sanitke skutočne skončím. Síce som do cieľa dobehla úspešne, bez pádu, bez zlomeného podpätku, bez potreby poznať môj celkový výsledný čas, a hlavne s hrejivým pocitom, že som pomohla dobrej veci a svojim štartovným prispela na známu nadáciu, tiež som si počas tohto počinu urobila na nohe taký otlak, že pri vyzutí lodičky v cieli sa mi na chodník pred sanitku, vylial potok krvi. Veľmi aktívny pán záchranár ma v momente zobral a posadil do sanitky, aby mi nohu mohol ošetriť. Bola som jediný človek, ktorý v tento deň v sanitke skončil. Ten jediný človek, ktorého tam videli úplne všetci, pretože sanitka stála v cieli pri občerstvení, ktoré na ľudí čakalo po úspešnom behu. Ale tiež jeden z mála, ktorý dobehol (síce až niekde na konci), ale v pravých nefalšovaných HIGH HEELS – LODIČKÁCH! Po tomto počine som si na svoj zoznam snov dopísala ďalší bod – zabehnúť polmaratón. Ale radšej už v niečom pohodlnejšom.