New York City. Kto by netúžil, vidieť toto mesto? Dostala som sa tam tiež, len trochu nezvyčajnejšie, v porovnaní s „normálnymi“ ľuďmi. Po skončení výšky som sa rozhodla urobiť si doktorát a v New Yorku mali jeden sympatický urýchľovač.
Na mieste, kde sa tento stroj nachádzal, ale okrem neho nebolo vôbec nič. Veľký uzavretý objekt, plno budov, žiadni ľudia, úplné ticho a okolo len nekonečný les. Mesto New York City sa od tohto miesta nachádzalo dve hodiny cesty autom a presne na toto miesto sme sa na ďalší deň chystali.
Bolo tesne pred polnocou, stála som v spoločnej kúpeľni na chodbe podivného ubytovacieho zariadenia, kde som za niekoľko dní nestretla vôbec nikoho, umývala som si zuby a hlavu som mala plnú myšlienok na nastávajúci deň v New York City. Tešila som sa na to, ako konečne pôjdem spať, lebo z časového posunu som bola stále nejaká unavená. O to väčší bol šok, ktorý som zažila pred dverami izby, keď som zistila, že nemám kľúče. Ostala som na chodbe len v spodnej bielizni a priesvitnom tielku, bez šošoviek v očiach a s vybitým telefónom. Z posledných percent som napísala spolužiakovi, čo sa stalo a on mi poslal číslo na políciu, ktorej mám zavolať z telefónu, ktorý nájdem niekde na chodbe a príde mi zabuchnuté dvere otvoriť. V prípade normálneho hotela s recepciou 24/7 sa nedeje absolútne nič. Ale keď bývate v domčeku kdesi na okraji lesa v super chránenom objekte, recepcia je v budove niekde úplne inde, otvorená len v pracovné dni a vymknete sa uprostred noci cez víkend, otvoriť vám príde POLÍCIA.
Volať polícii sa mi ale zdalo celkom nevhodné a to hlavne vzhľadom na môj momentálny nočný outfit. Vymyslela som náhradný plán a našla som na internete návod, ako rozobrať guľovú kľučku. Išla som dole do kuchynky, odkiaľ som si vzala nástroje, ktoré by sa mohli hodiť ako napríklad vidličku, nôž a vývrtku na víno a vrátila sa pred izbu. Po tom, ako som v piatok rozoberala skrutkovačom fotonásobič z detektora na urýchľovači, som mala pocit, že dokážem všetko. Všetko by však bolo jednoduchšie, keby som niečo videla. No s mojimi dioptriami mínus sedem som nevidela absolútne nič. Bez šošoviek vidím svet len ako farebné obláčiky a ostro vidím tak desať centimetrov pred seba. Pokus s aplikáciou rád z google do reálneho života ale zlyhal rýchlejšie, než som čakala a preto prišlo na najhoršie. Volať políciu!
Medzitým sa mi telefón vybil úplne a s posledným bliknutím displeja zmizlo aj to dôležité číslo, ktoré ma malo zachrániť z tejto situácie. No niekde dole na nástenke medzi milión ďalšími dôležitými informáciami určite bude a tak som sa rozhodla ísť hľadať telefón a číslo. Na prvý pohľad celkom ľahká úloha, no predstavte si, že to všetko chcete absolvovať bez toho, aby ste niečo videli. Keby tam mali kamery a niekto videl, ako čítam písmenká na nástenke z pár centimetrovej vzdialenosti a potom podobným štýlom hľadám v miestnosti telefón, na druhý deň by mi na izbičku prišli zaklopať zrejme páni v bielych plášťoch.
Telefón som našla, číslo však nie a preto som zavolala na EMERGENCY číslo, lebo žiadne iné som si z úvodných bezpečnostných tréningov nepamätala. Pani sľúbila, že mi tam niekoho pošle a ja som sa vrátila čakať pred svoju izbu s malou obavou z toho, koho mi tam pošlú. Upokojila ma však myšlienka, že nech to bude ktokoľvek, neuvidím ho a spomenula som si na to, keď som si kedysi ako malá myslela, že keď si zakryjem oči, nevidím nielen ja nikoho, ale ani nikto mňa. Toto tu ale úplne nefungovalo.
Keď sa tí páni policajti, ktorých som videla len ako dve čierne zväčšujúce sa gule, blížili po chodbe smerom ku mne, jediná vec, ktorá mi v tom momente napadla, bolo: „Pristavte mi raketoplán, odchádzam.“ Neviem, kedy naposledy v živote som sa cítila čudnejšie ako v momente, keď som stála na chodbe hotela v priesvitnej ružovej spodnej bielizni, na nohách ružové žabky, v ruke vývrtka na víno, vidlička a nôž, ale nech to už bolo kedykoľvek, tento moment sa veľmi rýchlo prebojoval na predné miesta môjho osobného rebríčka najčudnejších momentov života. Na tomto mieste nie sú ľudia zvyknutí na pribrzdené existencie a policajt na mňa pozeral ako na nejaké zjavenie, ktoré sa tu muselo ocitnúť úplne náhodne.
Po tom, ako mi otvorili izbu som prehľadala všetky miesta, kde by kľúče mohli byť, no nenašla som ich. S pomyslením na to, že situáciu vyriešim o hodinu a pol, keď sa zobudím, som si ľahla do postele a s problémami zaspala. Ráno som sa zobudila a už so šošovkami v očiach prehľadala izbu znova. Ale kľúče som aj tak nenašla.
Čas odchodu do NYC sa blížil a tak som sa obliekla, pripravila, zbalila na výlet a chcela ísť do kúpeľne umyť si zuby. Ale kefka nebola na svojom mieste. A vtedy mi to doplo. Puzzle do seba zapadli, zasvietilo svetlo, postavila som sa zo svojho osobného kábla, na ktorom som si celú noc stála a spomenula som si na dôvod, PREČO som o polnoci išla do kúpeľne! Umyť si zuby! Ale vrátila som sa naspäť bez kefky a pasty, zato s nožom, vývrtkou a vidličkou. Chvíľku som len tak stála v izbe a rozmýšľala, či je ešte nejaká iná možnosť, ako to, že som kefku, pastu a KĽÚČE nechala v kúpeľni na umývadle a ZBYTOČNE strávila noc na chodbe v spodnom prádle a ZBYTOČNE volala políciu a ZBYTOČNE prežila jeden z najdebilnejších okamihov môjho života! Nie, iná možnosť nebola. Kefka, pasta aj kľúče ma pekne čakali na umývadle, presne na tom istom mieste, kde som ich v noci sama položila.
