Vždy som si myslela, že najťažšie na napísaní knihy je napísanie knihy. Ľudia, ktorí už nejaké tie publikácie mali za sebou, ma strašili, že napísanie je len polovica práce. Že ten skutočný stres ma čaká až potom. Veď tú knižku musím dostať medzi ľudí.

Ono to úplne nefunguje tak, že prídem do kníhkupectva, položím im tam moju knižku a poviem, že chcem, aby predali 5000 kusov. Oni tú knižku vystaviť môžu, no v tom istom kníhkupectve je vystavených ešte niekoľko tisícok ďalších a to môj plán môže celkom narušiť. Už počas písania a navrhovania obálky som rozmýšľala nad tým, ako preboha urobiť takú obálku, ktorá sa v tom nekonečnom mori kníh nestratí? Ako to urobiť tak, aby o nej ľudia vedeli? Koľko obličiek budem musieť predať, aby som si mohla zaplatiť dostatočnú reklamu v kníhkupectve, aby si tú knihu vôbec ľudia všimli?

Všetky tieto otázky som ale počas písania odignorovala a začala som to aktívne riešiť až po tom, ako mi zavolali, že ma čakajú dve obrovské palety kníh a môžem sa na ne prísť pozrieť. V mojich predstavách to bolo len pár knižiek, no v skutočnosti to rozhodne nebolo LEN PÁR knižiek. Bolo to PÁR TISÍC KNIŽIEK a pri predstave, že jedna knižka rovná sa jeden človek – sa mi zatočila hlava. Toľko ľudí snáď ani neexistuje, ako máme predať toľko knižiek? Ako vôbec povieme toľkým ľuďom o knižke? Počas celého písania knižky som si tento deň predstavovala. A zrazu tam bol a namiesto radosti, som pociťovala len obrovský stres a zodpovednosť. Nechápala som to, však je to môj najväčší splnený sen, prečo sa neteším?

No to som vtedy ani len netušila, aký stres ma ešte len čaká. Knižku treba predsa pokrstiť! To, že budem raz krstiť MOJU knižku, to bola vec, ktorú som si predstavovala v tých najtajnejších snoch. A ono sa to fakt malo stať!

Celý krst som pripravovala viac ako dva týždne a čím bol bližšie, tým bola moja nervozita a stres vyšší. Na tom mieste sa mali stretnúť všetci najdôležitejší ľudia môjho života a ja som si uvedomovala dôležitosť tohto dňa. Všetko musí byť dokonalé!

Asi tak hodinu pred začiatkom som prestala vnímať všetko to, čo sa dialo okolo mňa. Klepali sa mi ruky, nevedela som sa na nič sústrediť a tak veľmi som sa bála. Všetko sa to udialo tak strašne rýchlo, že som vôbec nestíhala vnímať. Keď sa ma niekto pýtal, či som šťastná a či prebieha všetko podľa mojich predstáv, nevedela som. Na túto otázku som dokázala odpovedať až o tri dni neskôr. Viem len to, že tam boli všetci tí ľudia, hovorili mi, že sú na mňa hrdí, ja som plakala a Veronika Cifrová Ostrihoňová poliala knižku horúcou čokoládou. A popriala jej presne to, kvôli čomu vznikla – nech pomáha.

Pri niektorých snoch je blbé to, že keď ich chcete až príliš, keď sa stanú, ste z toho tak mimo, že si to poriadne ani nestihnete uvedomiť. Trvá to pár dní, no ten pocit nakoniec príde. A jeho výnimočnosť nenahradí vôbec nič.

Knižku si môžete kúpiť v sieti kníhkupectiev Panta Rhei alebo na eshope TU.