Počas celého môjho týždňa som hostiteľom nosila darčeky, ktoré boli „šité na mieru“. Neodbila som ich fľašou vína tak, ako to robili ostatní. Nedoniesť nič mi prišlo neslušné. Doniesť niečo personalizované zase originálne. Aj keď, Katka mi tiež darček ušila na mieru a priniesla mi hrušky, o ktorých som deň predtým hovorila, že ich neznášam.

V pondelok som doniesla neoriginálne víno, pretože som nevedela, ku komu ideme. V utorok pre Viki som ľalie v črepníku, pretože hovorila, že miluje kvetiny. Pre Veroniku vo štvrtok niekoľko čokoládok, pretože sa jej zdal môj koláč bez cukru príliš nesladký a tak som doniesla cukor na doplnenie. Lenže, aký osobný darček dáte niekomu, kto vás fakt štve? Vymyslieť darček pre Katku ma potrápilo úplne najviac. Najradšej by som jej nedala vôbec nič, no idem k nej na návštevu, a aj keď musím, je slušnosť doniesť aspoň niečo.

Rozmýšľala som, hľadala, googlila, pýtala sa na rady od kamarátov. A zrazu som to mala! Dostane rýľ! Rýľ, pretože jej určite bude smutno, keď tento natáčací týždeň skončí a ona už nebude mať do koho rýpať. A ja nemám rada, keď sú ľudia smutní a tak jej donesiem rýľ, aby mohla rýpať, koľko sa jej len bude chcieť. A ružový, aby nikdy nezabudla na to, od koho ho má. Osobné a s hlbokou myšlienkou. Snáď to ocení.

Na nete som našla nejakú detskú sadu ružových rýľov, ktorá sa dala kúpiť v hračkárstve, no tie rozmery nevyhovovali. Potrebovala som veľký rýľ. Naozajstný rýľ. A tak som sa vybrala na kraj Prahy do obchodu, kde sa výskyt podobných nástrojov predpokladal. Naposledy som v podobnom type obchodu bola ešte s rodičmi, keď sme kupovali vianočný stromček. Chodila som medzi tými obrovskými regálmi a veľmi dlho som hľadala miesto, kde by sa niečo podobné nachádzalo. Oddelenie „Záhradkárstvo“ sľubovalo presne to, čo som potrebovala – rýle rôznych tvarov a veľkostí. Vybrala som ten najväčší a pána s ceduľkou „Som tu pre Vás“ som sa opýtala, kde nájdem farby. Na otázku, či farby na stenu, som odpovedala, že nie na stenu, farby na rýľ, a zamávala som tým veľkým nástrojom v mojej ruke. Najprv vyzeral, že si myslí, že si z neho robím srandu, no čoskoro pochopil, že to myslím skutočne vážne a zaviedol ma do veľkého farebného oddelenia, kde ukázal na nejakých pár plechoviek. Ruka mi padla na tú najžiarivejšiu ružovú. S týmto veľkolepým úlovkom som sa vybrala domov, rozložila som si to doma v izbe, keď som na plechovke našla upozornenie: „Používajte výhradne v exteriéri.“ Neviem, ako mi vôbec napadlo farbiť to vo vnútri, no na moje ospravedlnenie musím povedať, že rýľ ani nič podobné som farbou v živote nestriekala. A tak som si zobrala rýľ, kartónovú krabicu, nech nepofarbím trávičku a rukavice, nech nepofarbím seba, idem predsa do telky. Obula som si papuče a vybrala som sa na dvor za bytovku. O dvanástej na obed počas pracovného dňa som nepredpokladala nejaký zvýšený výskyt ľudí, no opak bol pravdou. V tomto čase sedeli na lavičkách všetci moji susedia nad 60 rokov, ktorí sa vyhrievali na slniečku a mamičky, ktoré strážili deti hrajúce sa v tráve.

Celý rýľ som nastriekala niekoľkokrát, aby mal krásnu žiarivú ružovú farbu. Zafarbila som aj trávičku, aj seba, ale niekedy pre dobro veci treba niečo obetovať. Dôchodcovia aj mamičky si ma celý čas zaujato obzerali, ale to nie je nič, na čo by som nebola zvyknutá a čo by sa nedialo v mojom živote štandardne. Pôvodne som ho chcela celý zabaliť do baliaceho papiera, no nemala som ani papier a ani čas nejaký zohnať a tak som vymyslela náhradný plán, ktorý bol nakoniec oveľa efektnejší. Ak si pamätáte na môj variaci deň, na stole som mala krásny ružový obrus. Bola to vec, ktorú som kúpila výhradne pre účely natáčania a nemala som v pláne ju používať niekedy v budúcnosti opäť. A tak som z tohto veľkého kusu ružovej látky zaplietla veľkú ružovú mašľu, ktorú som zaviazala na ružový rýľ. Dielo dokonané. Tento rýľ sa stal tým najslávnejším rýľom v histórii Slovenskej aj Českej republiky. No o tom už nabudúce. A ako to Katka vzala? Dočítate sa o týždeň!