Zo zákulisia televízneho natáčania diel 2.
Mala som v pláne – rozdeliť si všetky suroviny podľa chodov, aby som potom nemusela pred kamerou chaoticky lietať hore dole a hľadať veci, ktoré ani neviem, ako majú vyzerať a kde by ich Peťa asi tak mohla mať. Mohlo sa zdať, že variť v cudzej kuchyni by mohla byť nevýhoda, no pravdou je, že pre mňa to bola skôr výhoda.
V mojej kuchyni som sa niekedy nevyskytla ako bol mesiac dlhý a nevedieť, kde a či vôbec mám veci nutné na varenie, by mohlo vyzerať horšie než to, že sa mi nejaké jedlo napríklad nepodarí. Keby som varila doma, musela by som tam dotiahnuť toľko vecí, že som túto myšlienku zavrhla hneď na začiatku.
Taniere, príbory, stoličky, hrnce, panvičky, úplne všetky suroviny. Vzhľadom na to, že jediná vec, ktorú som doma mala v piatich vyhotoveniach boli poháre na víno a 5 stoličiek, som ich na Instagrame zháňala ešte pár hodín pred začiatkom natáčania, padol aj trocha uletenejší nápad na piknik v tráve, ktorý chvíľku visel vo vzduchu. A ako som neskôr zistila, možno prestrieť deku do trávy a naservírovať 7 litrov vína, mohol byť oveľa lepší nápad, než sa zbytočne naťahovať v kuchyni a v konečnom výsledku dopadnúť úplne rovnako, bez ohľadu na to, čo by súperi na tanieri dostali.
V pondelok som rozmýšľala nad tým, akú taktiku zvolím. Nie taktiku na výhru, taktiku na prežitie. Oznámiť mojim súperom, že vlastne nevarím vôbec, by znamenalo, že ma automaticky hodia do škatulky „nevie variť“, a to bez ohľadu na to, či by som navarila dobre alebo nie. A ja som mala v pláne navariť dobre, čo po tom, že prvýkrát v živote. A preto som sa rozhodla, že sa budem tváriť, že tam normálne patrím a že som už niekedy varila. Veď aj varila – pred týždňom na skúšku koláč a deň dozadu som bola pristojaca pri príprave lososa. A to sa počíta! Zvyšné dva chody som úplne nestihla vyskúšať dopredu. Čakala nás premiéra.
Chvíľku som rozmýšľala, prechádzala sa a snažila sa prísť na to, ako toto miesto a všetkých tých milión vecí, ktoré budem na varenie (v prípade, ak na niečo nezabudnem) potrebovať, prispôsobiť tak, aby som počas natáčania ušetrila čas. Chvalabohu, Petina kuchyňa bola na moju očakávanú neschopnosť riešiť okamžité, nepredpokladané problémy pri varení celkom dobre vybavená. Milión misiek všetkých veľkostí poskytovalo príležitosť! Všetko si to dopredu pripravím! Bolo niečo po 7-mej hodine ráno a ja som chaoticky pobehovala po kuchyni, vyťahovala zo skriniek všetky mištičky, ktoré som tam našla a merala, vážila, presypávala, pripravovala. Misky som zoskupila podľa chodov, napísala si harmonogram, kedy, čo a v akom poradí zosypať a zliať dokopy a pohľad na tie usporiadané mištičky všetkých tvarov, farieb a obsahov mi po chaotickom ráne konečne privodili stav vnútornej rovnováhy. Keby však niekto tie misky pomiešal, alebo povymieňal, som stratená.
Presunuli sme sa dovnútra, kde na štáb čakala dokonalo pripravená kuchyňa. Dostala som pochvalu za systém, ale tiež otázku, či takto varím bežne. Odpovedala som, že áno a vlastne som ani neklamala. Keď množina udalostí obsahuje len jednu udalosť, môžeme povedať, že je to tak vždy, nie?
Názvy mojich receptov som sa rozhodla ukryť do šifier a trocha som sa kreatívne realizovala. Dôvod bol jednoduchý. Nikto vopred nemohol ohundrať jedlo, ktoré odo mňa dostane. Pretože nevie, čo dostane. A z pár dielov tejto relácie, ktoré som videla, to robí úplne každý. „Toto nemám rád, to ani neochutnám. Na toto nemám chuť. Toto nejem. Toto si práve dnes nedám.“ A keď do niečoho prídeš negatívne, inak ako negatívne to ani nemôže dopadnúť. Tomuto som sa chcela vyhnúť.
Predjedlo – baklažánový tatarák som nazvala Fialová láska, pretože baklažán je fialový a jedlo som podávala v tvare srdiečka. Aj keď fialové nakoniec vôbec nebolo. Krém z Apenín bol názov pre brokolicovú polievku, pretože brokolica pochádza z Apeninského poloostrova. Salmo Salar s tropickým nádychom bol losos s avokádovo – mangovým šalátom a Bounty koláč od Cukrfree som nazvala Čierno biele súostrovie, pretože Bounty je okrem lode britského kráľovského námorníctva z 18. storočia a mesta duchov v Kanade, tiež súostrovie 13-tich ostrovčekov v Tichom oceáne.
Začala som tým, že som dala piecť domáci chlieb a pripravila si dolnú vrstvu dezertu, keďže bol na prípravu časovo najnáročnejší. Ten som si vyskúšala pár dní dozadu u maminy a celkom presne som vedela, ako na to a ako výsledok chutí. Nasledovalo predjedlo, pri ktorom sa vyskytol menší problém. Fialová láska mi dala zabrať viac, než som čakala. Nepovažovala som za potrebné si baklažánový tatarák vopred vyskúšať, pretože jeho príprava podľa receptu vyzerala intuitívne a nepokaziteľne. Že som sa ešte nenaučila, že pokaziť sa dá úplne všetko a obzvlášť pri varení! V recepte bolo uvedené, že pridáme JEDEN paradajkový pretlak. Paradajkový pretlak ale má veľkosti. A je rozdiel, či pridáte 50 gramový alebo 360 gramový. V miske ale bol pripravený a ja som ho tam bez premýšľania celý vyliala. Nevedela som, ako to má chutiť a spoliehala som sa na to, že moji súperi nemajú potuchy, ako by mal chutiť baklažán. No, nie úplne ako paradajkový pretlak. A on presne tak chutil. Navyše to bolo príliš riedke a úplne to nedržalo vo formičke srdiečka. Chvíľku som rozmýšľala, no čas a ani dostatok surovín na nový pokus som nemala. Napadlo mi, použiť „úkol týdne“ – quinoiu, ktorú som mala pôvodne pripravenú do šalátu. Vyhodnotila som, že to horšie nebude. Môže to stlmiť chuť po pretlaku a zhustiť konzistenciu, aby držala v tvare srdiečka. Vôbec som netušila, čo sa stane, keď to tam primiešam, no čo som vedela celkom presne bolo, že je to proces definitívne nevratný. V duchu hesla „odvážnym šťastie praje“ a „risk je zaručene zisk“ som do tatarákovej hmoty prisypala „úkol týdne“ pripravený k šalátu. Myslela som si, že ak by som sa do podobnej situácie skutočne dostala, začala by som zmätkovať a stresovať. Vyskúšala som to natlačiť do formičky a vyklopiť na tanier. Nielen, že to bolo srdiečko krásne, navyše tento experiment ľudia zo štábu, ktorým som to dala vyskúšať, pretože som potrebovala tanierik, pochválili.
Druhý problém bol ale trocha závažnejší a čakal na mňa pri príprave polievky. Znova som narazila na nepresnosť v recepte, no hlavne na to, že polievky nevarím a ani nejem. Pridať smotanu mohlo znamenať, pridať pol deci smotany, ale aj pol litra. V chladničke som našla jedno balenie a do polievky som naliala tak jednu tretinu. Počas varenia sa to zdalo konzistentne celkom v poriadku, no problém prišiel, keď polievka vychladla a chcela som ju nabrať na tanier. Celé to bolo akési husté. Niekto ale nič nepovedal, tak asi v poriadku.
Ďalej som si pripravila šalát a 4 kúsky lososa, ktoré ma predurčili na cestu do vegetariánskeho pekla a na vlnu kritiky od všetkých nemäsožravcov, pretože som zradca pokrytec a pózer a žiaden vegetarián by sa mäsa nikdy nedotkol. Možno v tomto nie som takto striktná, no tak, ako ja chcem, aby ľudia rešpektovali to, že ja mäso nejem, tak rešpektujem to, že ho iní jedia. A nemám problém s tým, pripraviť ho. Otázne je, ako to bude chutiť.
O tom, čo sa dialo po príchode hostí a ako tento večer dopadol, sa dočítate už o týždeň.
