… ja som optimista, ktorý verí v krajšie zajtrajšky za každých okolností. A tiež v to, že ľudia sú stále viac dobrí, ako zlí.
Odo dňa, ako som podpísala zmluvu s televíziou, som sa nevedela dočkať. Akosi som stále neverila tomu, že sa to naozaj deje, no nejako podvedome som tušila, že to bude zábava. Rozhodne som nemala v pláne brať vážne ani len minútu tejto televíznej gastroestrády a dúfala som, že moji spoluhráči prídu s rovnakým zámerom a že si to celé spolu užijeme naplno. Šanca to vysoká nebola, predsa len sa hralo o celkom slušný balík peňazí, no ja som optimista, ktorý verí v krajšie zajtrajšky za každých okolností. A tiež v to, že ľudia sú stále viac dobrí, ako zlí.
V pondelok to u jediného chlapa partie vyzeralo tak, že by tu predsa len nejaká šanca bola. Nikto veľmi nerozprával, padlo pár otázok a večer sa niesol v duchu „neohromí, neurazí“. Utorok u Viki sa niesol v celkom zmätenom, ale tiež vtipnom duchu. Túto reláciu zobrala z nejakého podivného konca a jej zámerom bolo nájsť si chlapa. Oznámila nám to len tak, medzi rečou, a v momente, ako sa otočila na jednu kameru, ktoré sme inak mali ignorovať a spustila lámanou češtinou, aký by jej vyvolený mal byť a nech sa jej ozve, nikto nielen pri stole, ale aj zo štábu, absolútne nechápal. A to sú ľudia, ktorí túto reláciu natáčajú zvyknutí na všetko.
V utorok sa pri stole začala viac prejavovať Katka, okomentovala a skritizovala absolútne všetko. Začala som tušiť, že my kamošky asi nebudeme.
Streda. Môj deň. Z piatich ľudí som si celkom sadla so 4-mi a to je veľmi optimistický vstup „do variaceho dňa“. Navyše bola so štábom sranda a rovnako ako ja, si robili zo všetkého srandu. Akosi som však v záplave emócii zabudla na to, že dnes budem musieť variť. Celkom ma vydesil už nákup surovín, ktorý som s kamoškou absolvovala deň pred natáčaním. Nemala som ani poňatia, ako z tých všetkých miliónov vecí chcem urobiť 4 plnohodnotné jedlá. Už ten obchod mi dal zabrať. Keby som tam bola sama, nakupujem doteraz. Nemala som poňatia, kde presne v obchode zoženiem niektoré veci, ktoré som nikdy predtým nepotrebovala.
Dorazila som k Peti skoro ráno, aby som mala dosť času aklimatizovať sa. Na stole pripravených pár vecí, ktoré by sa mi mohli hodiť. Mixér, ručný aj tyčový v ružovej farbe. Forma na koláč. Tiež ružová. Nejaké ingrediencie na prípravu jedál vrátane cibule, ktorú som dnes ako surovinu do jedla mala použiť úplne prvýkrát. A papierik. Veľmi dôležitý papierik. S podrobným návodom na to, ako urobím polievku. Ja som totiž nikdy predtým polievku nerobila. Nepovažovala som to za problém do okamihu, kým som si (nie úplne) uvedomila, že vlastne ani neviem, ako by taká polievka mala ideálne konzistenciou vyzerať. Ale, o tom neskôr.
Papierik obsahoval informácie o presnom výskyte surovín, ktoré budem potrebovať a o stave, v akom sa momentálne nachádzajú. Uvarená brokolica v miske na strednej poličke v chladničke, upečený cesnak v alobale niekde na brokolici, pripravený vývar v dverách chladničky. Všetko to rozmixujem, pridám nejakých ďalších pár surovín a moja prvá polievka je na svete. To by som mohla zvládnuť.
Len čo s tými ďalšími chodmi, ktoré musím pripraviť približne za dve hodiny súčasne? Variť pre 5 ľudí nie je sranda. Ono, variť tak celkovo nie je sranda. V rámci príprav na tento týždeň som absolvovala rýchlokurz a ani nie tak varenia, ako informácií o tom, ako sa vôbec varí.
