„Vy nemáte televízor? Okolo čoho potom stojí nábytok vo vašej obývačke?“

Aj také a iné vtipné otázky dostávam, keď poviem, že doma nemáme televízor. Už takmer osem rokov.

Podľa výskumu trávime pri moderných technológiách v priemere za týždeň asi 60 hodín. To sú viac než dva celé dni. Z toho pozeráme asi 35 hodín televíziu, 14 hodín týždenne počúvame rádio a to ostatné ide na internet alebo hry.

Asi dve tretiny detí strávia pri televízii do dvoch hodín denne, tá ostatná tretina pri nej strávi viac než dve hodiny.

To sa zdá byť celkom alarmujúce, nie?

Nebudem tu teraz tvrdiť, že keď ja som bola malá, bolo to iné. Naopak, pozerala som televíziu často a niekedy určite aj celé poobedie. Večer sme so sestrou vždy vzrušene čakali na reklamný blok – jediný v celom vysielacom čase. Prepínali sme metlou a boli sme hrdé, že máme farebný televízor a neskôr satelit.

Neskôr, ako dospelá, som vždy prišla domov z práce a sadla si pred televízor – zdalo sa mi, že nemám energiu na to, robiť niečo iné. Tak som pri telke trávila večer čo večer, dokonca som ju nebola schopná vypnúť a vždy som naťahovala čas, keď som mala ísť do postele. Zapínala som ju hlavne, keď som bola doma sama a bála som sa. Mala som pocit, že je zrazu v miestnosti niekto so mnou. Blbé bolo jedine, keď som si zapla nejaký thriler alebo kriminálku. To som potom bdela v posteli s kladivom v ruke takmer do rána. Spanie s cesnakom pri hlave alebo ružencom na krku je tiež obľúbená potelevízorová klasika.

Preto som sa jedného dňa pri sťahovaní rozhodla, že si televízor už nekúpim. Obdivujem ľudí, ktorí majú doma telku a sú schopní nepozerať úplne VŠETKO. To nie je môj prípad. Preto som sa rozhodla prijímač zrušiť úplne.

Groucho Marx povedal: „Pozeranie televízie je veľmi vzdelávajúce. Vždy, keď niekto zapne telku, odídem do inej izby čítať knihu.“

Viete si predstaviť, že ak naozaj pozeráte televízor dve hodiny denne, keď prestanete pozerať úplne, získate celých tridsať dní na iné aktivity? Môžete športovať, venovať sa rodine, čítať, pracovať alebo len tak ležať v posteli a pozerať sa do blba. (A potom sú ešte tí ľudia, ktorí, keby získali týchto tridsať voľných dní, využijú ich na pozeranie seriálov – nesúdim, len hovorím.)

Dnes môžem povedať, že nemať televízny prijímač bolo výborné rozhodnutie. Nemôžem povedať, že by som niektoré programy alebo filmy vôbec nepozerala, to nie. Ale to, čo ma zaujíma, si dnes cielene vyberiem na internete. Aj moje deti pozerajú rozprávky, ale vtedy, keď sa na tom dohodneme, a nie vtedy, keď nám to predpíše televízny program.

Veľké plus tiež je, že som tým získala kopu voľného času a krásny priestor uprostred obývačky, kam som zavesila obraz, na ktorý všetci povinne pozeráme.

A inak, pýtala som sa môjho otca, čo sa robilo, keď bol malý, a neexistoval televízor. Povedal mi: „Počúvalo sa rádio a chodilo sa na návštevy.“

A to druhé by podľa mňa mohol pokojne byť pekný tip na obyčajnú radosť.

Hana Lasicová

Zdroj: Archív Rádio Jemné

Photo: R. Benický