Moja mladšia dcéra sa nedávno zahrala s jedlom.
Konkrétne s hráškom. Strčila si ho totiž do nosa. To je vlastne klasika. Keď jej ho vybrali, vravela som jej: „Dúfam, že si zapamätáš, že si nemáš jedlo strkať do nosa.“
A ona povedala: „Nezapamätám!“
Otec mojej susedy má podobný zážitok. Ako dieťa si strčil do nosa fazuľu. Bál sa to doma priznať, tak mlčal a trpel. Na všetko sa prišlo až o pár týždňov. A viete, ako?
Keď mu fazuľa v teplom a vlhkom nose začala klíčiť.
Je zaujímavé sledovať, čo všetko vedia deti s jedlom urobiť. O tom vie svoje každý rodič, ktorý kedy rozmixoval príšerne drahú biomrkvu s príšerne drahým biošpenátom, aby potom výsledok našiel rozotrený po stole, stoličkách, gauči a stene.
Jedlo je dôležitou súčasťou nášho života. Bez neho sa to nedá. Niektorí z nás jedia preto, aby žili. Iní zase žijú preto, aby jedli.
Neviem, ako vy, ale ja si z detstva pamätám hlavne dve vety.
Myslím si, že z toho je jasné, že som bola ťažký nejedák a naozaj som pri stole niekedy presedela aj pol dňa. Miliónkrát som si prisahala, že svoje deti nikdy do jedla nútiť nebudem.
Vydržalo mi to presne, dokým moja staršia dcéra nemala deväť mesiacov a prvýkrát neodmietla starostlivo pripravenú rozmixovanú mrkvu s mäsom. Snažím sa držať v medziach, ale priznávam, že veľmi presne sledujem, čo deti zjedia – alebo hlavne, čo nezjedia. Takmer pri každom jedle vyjednávam… alebo rátam. Za mamičku, za tatuška… Dokonca som nedávno vyslovila vetu: „Keď nezješ, nevyrastieš!“
Potom som si s hrôzou uvedomila, že som sa zmenila presne na to, na čo som nikdy nechcela – na moju mamu.
Pritom vraj liekom na detskú prieberčivosť – a aj na mnoho dospelých trápení a chorôb – je spoločné stolovanie.
Vraj sedenie pri spoločnom jedle posilňuje telo, mozog aj dušu. Vedci zistili, že spoločná konverzácia pri stole obohacuje slovník dieťaťa viac, ako čítanie nahlas. Vraj sa deti naučili tisíc slov pri večeri s rodičmi, v porovnaní so 150-mi slovami, keď im rodičia čítali nahlas.
Adolescenti, ktorí jedávajú s rodinou päťkrát do týždňa, majú dvakrát lepšie známky, ako tí, ktorí s rodičmi jedávajú len raz za čas.
Pravidelné spoločné večere prispievajú tiež k zníženiu depresie a zvýšeniu dobrej nálady.
(Samozrejme, spoločné stolovanie má zmysel len v tom prípade, ak sa stolujúci medzi sebou rozprávajú, ak nekričia a nenadávajú si a nemajú pritom zapnutý televízor…)
Ako si teda ešte viac vychutnať spoločné stolovanie?
Niektoré jedlá sú nudné. Hlavne pre deti. Deti milujú rôzne smiešne tvary, kolienka, cestovinové hviezdičky, písmenká v polievke, zeleninu na špízoch alebo upravenú na tanieri do panáčikov či tváričiek. Stačí len použiť fantáziu.
Pri jedle choďte príkladom. Je taký citát. Treba žiť pekne a deti sa pridajú – a to by mohlo platiť aj na jedenie. Deti často kŕmime osve, rodičia si predtým alebo potom niečo zobnú. A práve to by sa nemalo – deti by mali vidieť rodičov pravidelne jedávať. Samozrejme, ak sa chcete napchávať čokoládou, tak to radšej robte potajme v komore, ako ja.
Pri stole radšej vypnúť a odložiť všetky mobily, časopisy, telky a tablety… A to platí, aj keď s niekým jeme v reštaurácii.
Nikam sa neponáhľajte. Niektorí ľudia jedávajú, akoby im držali pri hlave nabitú pištoľ. Alebo akoby sa báli, že im tanier niekto vytrhne z ruky a utečie s ním. Pokoj. Nikto vám nič nezoberie, môžete v pokoji prežúvať.
Pri príprave jedla sa obmieňajte. Ja som nič nemilovala viac, než keď som ako dieťa mala na starosti prípravu obeda pre celú rodinu. A keď bude obed variť váš manžel, naozaj si oddýchnete. Alebo sa aj zasmejete.
Preto dnešný tip na obyčajnú radosť je: pozývajte k sebe pravidelne priateľov a príbuzných na obed, večeru alebo na grilovačku. Mám pocit, že sa to robí stále menej. A pritom je to také fajn. A vôbec nezáleží na tom, či ste jedlo pripravovali tri hodiny alebo či je pripravené z drahých biopotravín.
Ide len o to, aby sme trávili viac času spolu s našimi blízkymi.
H. Lasicová
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: R. Benický
