Asi sa zhodneme na tom, že žiadna láska sa nevyrovná tej, ktorú rodič pociťuje k svojmu dieťaťu. Je presvedčený o tom, že nikoho sa nedá tak silno ľúbiť. A potom zrazu príde druhé dieťa alebo aj tretie a rodičia s prekvapením zisťujú, že ich srdcia exponenciálne narástli. Naozaj sme schopní dávať až toľko lásky.
Samozrejme, že nie je možné venovať toľko pozornosti druhému alebo tretiemu dieťaťu, ako jedináčikovi. Hlavne, keď je medzi deťmi malý vekový rozdiel.
Čo inak nemusí byť až tak na škodu. Dieťa sa napríklad naučí, že svet sa netočí len okolo neho a že niekedy treba aj počkať. Že sa treba deliť o každý krajec chleba, hašteriť sa a potom sa zase udobriť. A že niektoré veci netreba brať až tak vážne. To nie je celkom na zahodenie.
O výchove prvorodeného, druhorodeného a treťorodeného dieťaťa existuje mnoho, mnoho vtipov. Napríklad: Prvé dieťa zje špinu, rodič volá doktorovi, druhé dieťa zje špinu, rodič mu vyumýva ústa, tretie dieťa zje špinu, rodič sa rozhodne, že už mu netreba dávať obed.
Alebo: Prvé dieťa stanovuje pravidlá. Druhé dieťa je dôvod, prečo máme pravidlá. A na tretie dieťa sa pravidlá nevzťahujú.
Ja mám len dve deti, ale toto môžem potvrdiť. Hoci je medzi nimi len dvojročný vekový rozdiel, zažili úplne odlišnú výchovu. Prvú dcéru som po narodení nespustila z očí, stále som ju držala na rukách a každý druhý deň som jej sterilizovala hračky. Druhú dcéru som mala na vysielačke, v kočíku a hračky som jej vysterilizovala až keď som ju pristihla, ako olizuje kefu do záchoda.
Pri prvorodenej dcére som mala knižku, do ktorej som si zapisovala každý maličký pokrok a každú udalosť. Pri druhej som tiež mala takú knižku a raz za čas som do nej aj niečo stihla naškriabať. Keď sa staršia dcéra ako bábätko rozplakala, okamžite som k nej utekala, aby som ju utíšila. Keď sa rozplakala ako bábo mladšia, okamžite som k nej utekala, aby náhodou nezobudila tú staršiu. Prvá dcéra má milión fotiek z bábätkovského obdobia, druhá ma tiež milión fotiek – so svojou staršou sestrou.
Prvá dcéra mala výhodu, že som jej venovala všetku moju pozornosť. Čo bolo dobré, lebo som inak nemala ani poňatia, čo robím. Druhá mala výhodu, že som jej venovala všetku svoju skúsenosť. Čo bolo dobré, lebo som sa ňou už nemohla tak zaoberať.
Zuzana mi povedala: „Moja mama hovorí, že prvé dieťa sa vychováva podľa knižky, druhé podľa skúseností a tretie sa už vychováva samé. Ja som bola to tretie dieťa.“
Myslím, že nie je prekvapením, že prvorodené dieťa býva veľmi zodpovedné a zorganizované, stredné dieťa rebel a výmyselník, a to posledné nekomplikované a dobrodružné.
Myslím, že takmer všetci ľúbime svoje deti rovnako a snažíme sa k nim aj rovnocenne a férovo pristupovať. Inak, deti si to, samozrejme, aj samé vyžadujú. U nás sú to neustále pripomienky: „Prečo je ona teraz prvá? Prečo si jej dala červené a mne zelené? Prečo mám na tanieri menej ako sestrička?“
Ale podľa jedného psychológa, férová výchova neznamená, že sa ku všetkým deťom musíme správať rovnako alebo identicky. A potom mať výčitky, keď sa to nedá (lebo ono sa to nedá). Každé dieťa potrebuje niečo iné. Jedno musí dostať viac jedla, lebo je staršie, druhé zase môže ísť do postele neskôr, lebo ešte spáva cez obed. Jedno potrebuje pomoc pri učení, druhé zase špeciálne krúžky.
Rodič sa nemá báť si tieto rozdiely uvedomiť a deťom ich vysvetľovať a objasňovať.
A tip na obyčajnú radosť? Dnes je to heslo: Dajte svoje starosti pod laser, nie pod skener.
A okrem toho si ešte nezabudnime uvedomiť, podobne ako poslucháč Ján, že to nielen my vychovávame naše deti, ale aj ony vychovávajú nás. A možno niekedy lepšie ako my ich.
H. Lasicová
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: R. Benický
