Až 100% rodičov vzdor svojich detí nakoniec prežije. A to je dobrá správa.

Koľko rodičov toto zažilo? Donesú si z pôrodnice malý uzlíček šťastia a o také dva-tri roky sa od neho dočkajú dennodenných záchvatov zúrivosti, hádzania sa o zem a odpovede „nie!“ na všetko, na čo sa opýtajú.

Detský vzdor. Niekedy vie rodičov poriadne potrápiť, keď deti prídu na to, že majú vlastnú vôľu a môžu ju demonštrovať. Často v tých najnevhodnejších situáciách. Mám s tým bohaté skúsenosti. Mám totiž dve také deti. Pamätám si, ako som raz tú staršiu niekde chválila, aké je to milé dievčatko, a zrazu na druhý deň to prišlo. Normálne sa jedného rána odula a odvtedy ešte nevyfučala.

Už to budú dobré dva roky.

Má 2 stavy: odutie a mrnčanie. Mrnčať dokáže kvôli úplne nepredvídateľným veciam, napríklad, že má na tanieri tri zemiaky a ona chcela štyri. A vtedy vôbec nestačí, že zoberiem ďalší zemiak a položím ho na tanier. To by bolo príliš jednoduché.

Myslím, že z niektorých rodičov by boli špičkoví diplomati. Aspoň ja si doma často pripadám ako na mierovej vyjednávacej misii, niekde vo vojnovej oblasti v Kongu.

Aj druhá dcéra je na tom podobne. Všetko chce robiť naopak, ako to robia ostatní. Keď ideme von, nechce ísť von, keď ideme dnu, nechce ísť dnu. Vonku si dáva dole čiapku, vnútri zase chce chodiť len s čiapkou. Na všetko, čo jej poviem, hovorí zo zásady „nie“. Napríklad, keď ju volám: „Pupi, si tu?“ Odpovie mi: „Nie som.“ Keď sa jej spýtam: „Chceš jabĺčko?“, povie mi: „Nie, nemám lada.“ Keď poviem: „Pupi, poď si umyť zúbky“, povie: „Nie, bojím sa.“ A keď jej poviem: „Ty si ale moje malé pekné dievčatko“, odpovie mi: „Ale nie som.“

Okrem toho, má takú zvláštnosť, že keď sa veľmi nazlostí, zadrží dych, ofialovie a normálne odpadne. Ľudovo sa tomu vraví, že sa zájde.

Poviem vám, keď som to zažila prvý raz, nebolo mi všetko jedno. Asi dve sekundy som si myslela, že je po nej. Kriesili sme ju na podlahe s mužom a potom sme obaja asi dve hodiny bez slova sedeli na gauči a triasli sme sa. Raz to urobila aj mojej mame. Chcela, aby jej mama pustila Mrázika a mama jej to zakázala. Ona sa nazlostila, zadržala dych, omodrela, prevrátila oči a už sa začala klátiť na zem. Moja mama potom kričala: „Ivan, Ivan! Rýchlo sem! Ivan!“

Lebo v strese zabudla, že môj muž sa volá Andrej.

Čo teda s tým?

Je veľa rôznych návodov pre rodičov, ako sa s nadhľadom vyrovnať s detským vzdorom. Tu sú aspoň niektoré z nich:

Mne psychologička raz odporučila vyspovedať deti počas hry, keď sú zaujaté niečím iným. Spýtať sa ich, či si myslia, že je pekné sa hádzať o zem a prečo to robia. Tiež si vraj môžeme zobrať na pomoc bábiky alebo maňušky a prehrať si nepríjemnú situáciu, ktorú sme zažili – napríklad pri scéne v obchode alebo pri umývaní zubov. A povedať si, čo nebolo pekné a čo sa mohlo spraviť lepšie.

Tiež mi poradila výbornú vetu, keď sa dieťa začne hádzať o zem. Treba sa vraj pýtať: „Ako ti môžem pomôcť?“ Toto u nás celkom dobre slúži.

Dobré vraj tiež je s deťmi cvičiť aj iné odpovede ako „áno“ a „nie“. Možno, uvidíme, počkajme a tak ďalej.

Niekedy zafunguje na záchvat hnevu pevné objatie alebo aj klasika: rátanie do desať.

Samozrejme, hlavné odporúčanie je, dať deťom jasné mantinely a v tých mantineloch nejaké možnosti rozhodovania – aby mohli prejaviť svoju vôľu. Malým deťom pritom stačí dať na výber z dvoch možností. Moja suseda Erika to robí presne takto. Dá na výber vždy dve možnosti, jednu normálnu a jednu pre deti úplne neprijateľnú. Deti si, samozrejme, vždy vyberú tú normálnu a všetci sú spokojní. Zatiaľ ju neprekukli.

Keď však nastanú nebezpečné situácie alebo treba rýchlo konať, vtedy treba skrátka zahlásiť: „Bude tak, ako ja poviem.“ A na otázku detí "prečo", odpovedať: „Lebo ja som rodič.“

Úprimne… aj tak si myslím, že môžete teóriu akokoľvek ovládať a snažiť sa ostať za každú cenu nad vecou. Skrátka raz nastane ten deň, kedy ste málo spali, bolí vás zub, ponáhľate sa na nepríjemnú schôdzku, k tomu jedno dieťa plače, lebo je oblečené a je mu teplo a druhé sa zvíja na zemi, lebo sa nechce obliekať. A vy sa nezdržíte.

Nevadí. Aj také veci sa stávajú a o tom je život.

A tip na obyčajnú radosť? Čítajte s deťmi. Alebo aj sami. Čítanie nám dáva možnosť preniesť sa do situácii, ktoré v bežnom živote nemôžeme zažiť. To je dôležité aj pre naše deti – naučia sa tak to, čo ešte neovládajú.

A nezabúdajte. V konečnom dôsledku pri detskom vzdore platí to, čo sme si písali aj pri detskom spánku. Až 100% rodičov vzdor svojich detí nakoniec prežije. A to je dobrá správa.

Hana Lasicová

Zdroj: Archív Rádio Jemné

Photo: R. Benický