Keď máte deti, poviem vám, rýchlo začnete považovať za normálne to, čo vám predtým pripadalo nechutné.
Byť rodičom je bezpochyby tá najkrajšia životná úloha… A tiež tá najťažšia, najfrustrujúcejšia a najvyčerpávajúcejšia. Ale aspoň to celé trvá dlho. Keď sa raz stanete rodičom, ste ním už naveky.
Tí, ktorí sa rodičmi ešte len majú stať, majú väčšinou jasné predstavy, čo treba s deťmi robiť, a aké by mali byť. Skúsení rodičia sa nad takým plánom zväčša už len usmievajú. Ešte pri prvorodenom dieťati sa snažíme – niekedy za cenu vlastného zdravia – robiť všetko ako z knižky. Pri ďalších deťoch to prehodnotíme.
Koluje o tom mnoho vtipov. Napríklad, že keď máte len jedno dieťa a zhltne mincu, bežíte s ním na pohotovosť a dožadujete sa, aby si ho nechali v nemocnici na pozorovanie. Keď mincu zhltne druhé dieťa, starostlivo v nočníku kontrolujete, kedy mu prejde tráviacim traktom. Keď ju prehltne tretie dieťa, strhnete mu hodnotu mince z vreckového.
Ja som sa minule tešila, ako sa deti ticho spolu hrajú. Už sú veľké, hovorila som si. Až kým mi neprišla staršia referovať, že mladšia si zobrala kefu na záchod, namáča ju do záchoda a potom cez ňu saje vodu.
Keď máte deti, poviem vám, rýchlo začnete považovať za normálne to, čo vám predtým pripadalo nechutné. Toto je len pár situácií, v ktorých definitívne zistíte, že ste rodič:
Keď sa zobudíte o pol siedmej a čudujete sa, ako ste si to dlho pospali.
Šťastne si v sprche spievate "My sme malí vojaci" – a to aj keď ste v kúpeľni úplne sami.
Marcipánových ozdôb na zákuskoch sa ani nedotknete, hoci ich milujete – a necháte ich svojim deťom.
Aj s angínou sa idete sánkovať, lebo konečne napadol sneh.
Keď si odrežete prst, neutekáte na pohotovosť, lebo neviete, kam by ste dali deti.
Voláte svojich rodičov Babka a Dedko.
Keď sa vaše dieťa pokaká až za uši, pochválite ho.
V práci s kamennou tvárou oznámite kolegom, že je čas ísť papať. A potom počas obeda šéfke bez rozmyslu pokrájate rezeň na tanieri na malinké kúsočky.
Na záchode sedíte s dieťaťom na kolenách, zatiaľ čo druhé vás drží za nohu a plyšový pes pozerá z bidetu.
V banke najprv vytiahnete z tašky elektrický vláčik, potom cumeľ a až nakoniec občiansky.
Nežne sa pohupujete a kolíšete, aj keď v rukách držíte len vrecko s rožkami alebo kvetináč.
Až keď sme rodičia, zistíme, že naši rodičia mali pravdu, keď hovorili: „Počkaj, veď uvidíš, keď budeš mať vlastné deti.“ Vôbec si myslím, že naši rodičia razom zázračne zmúdrejú, akonáhle sa nám narodia deti. Dokonca zistíme, niekedy s hrôzou, že hoci sme si celý život prisahali: „Nikdy nebudem ako moja mama, ako otec“, presne takými sa stávame. Trváme, rovnako ako naši rodičia, na tom, aby si deti umývali ruky pred jedlom, aby boli v posteli o ôsmej, aby neziapali na verejnosti a radšej povedali básničku. "No povedz, padla hruška… veď to vieš, čo sa hanbíš?"
Používame aj všetky staré-dobré, v detstve nenávidené vety:
Mám narátať do troch?
Myslíš, že kradnem?
A Keď tvoj kamarát skočí z okna, tak ty skočíš za ním?
A tip na obyčajnú radosť?
Je čas fašiangov, deti sa prezliekajú do karnevalových kostýmov. Tak to skúste aj vy. Odhoďte zase trochu niečo zo svojej dospelej dôstojnosti a buďte chvíľu detskí.
A myslite na to, že všetko sa dá zvládnuť s humorom. Ja som sa napríklad minule veľmi smiala na mojom mužovi, keď sa rozčuľoval, prečo spím na gauči v obývačke a nie v posteli v spálni. Myslel si, že som urazená, keď mu ani neodpovedám. Tak ma v prítmí zakryl dekou a nechal tak. Po hodine prišiel s tým, že mám ísť inam, že už musí zapáliť svetlo.
Až keď ho zapálil, zistil, že sa celý čas rozprával s plyšovým medvedíkom.
Hana Lasicová
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: R. Benický
