Môj otec chodil ako desaťročný vlakom do Krupiny po tovar do obchodu svojej starej mamy…
Keď som bola malá, existovala som bez bezpečnostných pásov v aute, bez bráničiek namontovaných na schodoch, chodila som sama do školy a poobede som sa bez dozoru hrávala vonku až do zotmenia. V štrnástich rokoch som odišla na internát. To bolo v dobe, keď neexistovali mobily ani internet, s mamou sme si volali raz, dvakrát do týždňa.
Moja teta zase ako štvorročná už sama pásla kravy.
Môj otec chodil ako desaťročný vlakom do Krupiny po tovar do obchodu svojej starej mamy…
Môj ujo sa ako dieťa bez dozoru hrával v povojnovej Bratislave na zrúcaninách hradu.
Pre dnešné deti taká výchova znie takmer utopicky. Chováme si ich ako vo vatičke. Snažíme sa eliminovať čokoľvek, čo by mohlo byť pre dieťa nebezpečné. (Medzi nami, stačí aj, že je niečo nepríjemné!).
Okrem toho, rodičia organizujú deťom program, rozvážajú ich na krúžky. Deti sú zvyknuté, že ich má stále niekto na očiach.
Samozrejme, že nie som iná. Som dokonca prototyp dnešného úzkostlivého rodiča.
Keď som dávala staršiu dcéru do škôlky, bola som si dôkladne pozrieť školské ihrisko, či tam na ňu nemôže niečo spadnúť alebo či sa nemôže niekde potknúť.
Raz išli so škôlkou do zoologickej záhrady a vtedy som úplne vážne rozmýšľala, že tam dcéru nepustím. A keď som ju teda pustila, že či ju tam radšej sama neodveziem. A keď mi to muž zatrhol, bola som rozhodnutá, že pôjdem autom za školským autobusom a budem sledovať, či tam došla v poriadku.
Ostatní rodičia sa správajú takisto. Na ihrisku nesedia na lavičke a nečítajú si, ale stále chodia za deťmi a sledujú, čo robia. Ak sa chcú deti hrať v piesku, rodičia ich nútia sadnúť si na špeciálne igelity. Aby nenachladli. Stále im obliekajú čiapky a svetre. A furt vykrikujú: "Tam nelez, ublížiš si, to nerob, spadneš, buď tu pri mne, pozor!"
Ak sa dnes spýtate rodiča, prečo nenechá svoje dieťa samé chodiť do školy alebo do obchodu, povie, že svet je dnes oveľa nebezpečnejší a že autá, a únosy, a bohviečo ešte…
Ja mám tento pocit.
Ale, predstavte si, keď som si pozrela štatistiky, tak som zistila, že je to len pocit, ktorý s realitou nemá veľa spoločné!
Napriek našej prehnanej starostlivosti a komfortu, ktorý deťom poskytujeme, počet detských úrazov posledné desaťročia nejako závažne neklesol. A únosy a podobné veci naďalej zostávajú veľmi ojedinelými úkazmi.
Lebo ani v minulosti to pre deti nebolo o nič bezpečnejšie.
Moja sestra ako malá spadla z terasy do ruží. Mama až potom považovala za potrebné namontovať na terase zábradlie. Jedného kamaráta môjho otca roztrhalo, keď sa ako chlapci hrali s nájdenou vojenskou muníciou. Môj ujo spadol z balkóna bratislavského hradu na nádvorie a zlomil si ruku. Moja teta, keď sa, samozrejme bez dozoru, hrala na schovávačku, spadla do latríny. Lebo tam sa skryla.
Ale, aby sme len nekritizovali. Dnešná "ofukovacia" výchova znamená, že rodičia, hlavne otcovia, trávia oveľa viac času s deťmi. Čo je dobre. Lebo sme si oveľa bližší.
Ako teda zachovať pozitíva našej "ofukovacej výchovy", ale napriek tomu vypiplať deti, ktoré sú samostatné?
Najprv naučte deti pravidlá. Trpezlivo im všetko vysvetlite a ukážte. Keď treba, aj viackrát.
Presvedčte sa, že vám rozumejú a že pochopili.
Keď spravia hlúposť, napríklad keď na chvíľu odbehnú, roztrhajú si nohavice alebo rozbijú hlavu, nerobte hneď krik a paniku. Dajte deťom pocit, že sa na vás môžu s hocičím obrátiť.
Znie to pekne.
Tak pekne, že som si aj ja povedala, dosť, už nemôžem byť taká omáčka.
Boli sme sa nedávno lyžovať v Rakúsku a tam som dala štvorročnú dcéru na celý týždeň do lyžiarskej školy. Normálne rakúskej, kde všetci hovorili po nemecky. Dali sme ju tam a dokonca sme ani nestáli pod svahom a nesledovali s foťákom v ruke, ako sa jej darí a či neplače.
Možno si aj poplakala, ale o tom sme sa nedozvedeli. Naučila sa lyžovať a dúfam, že sme obidve spravili krok k samostatnosti.
A tip na obyčajnú radosť? Počúvajte svoje vnútorné dieťa. Aspoň občas. Zistíte, že tiež potrebuje behať, skákať a objavovať.
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: R. Benický
