… pracovne som si nazvala tento problém „Syndróm poličkovej slepoty“.

Máte doma muža, ktorý nikdy, aleže nikdy nevie nič nájsť? Potom čítajte ďalej! Dôverne to poznám. Je mi záhadou, prečo sa muži nevedia ani po rokoch zorientovať v priestore svojho vlastného bytu. Samozrejme, nie všetci. Ale je ich dosť takých, ktorí ani po desiatich rokoch nevedia, kde majú odložené ponožky a keď im poviete, že majú obliecť vlastné deti alebo vám doniesť ryžu zo špajze, pozerajú na vás, akoby ste ich posielali na špeciálnu misiu do kozmu.

Myslím, že otázka "Zlato, kde to je?" alebo "Láska, kde to máme?" je mužmi najčastejšie kladenou otázkou vôbec. Človek má pocit, že vlastný byt sa v prítomnosti muža stáva Bermudským trojuholníkom. Miestom, kde veci zázračne a bez stopy miznú. Miznú pre muža. Podľa ženy sú totiž presne tam, kde aj vždy. Len muž ich z nejakého dôvodu nevidí.

Je schopný vytiahnuť na jar zo šuplíka na šály svoj šál so slovami: "Kde bol? Celú zimu som ho hľadal!"

Alebo na vás kričí, kde ste mu dali (vy!) špeciálne cyklistické nohavice. Keď mu odpoviete, že sú v skrini, kričí na vás, že tam nie sú. Sú tam, kričíte naspäť. Nevidím ich tu, sťažuje sa muž. Všetko necháte, idete, pozriete do skrine a priamo pred mužom z nej vytiahnete nezvestné nohavice, na ktoré celý čas pozeral.

A čo vám na to zväčša odpovie? "Neboli tam!"

Inak, pracovne som si nazvala tento problém "Syndróm poličkovej slepoty". Ako viete, že muž touto chorobou trpí? Skrátka: tupo zíza na poličku s neschopnosťou zaostriť na hľadaný predmet, nech by bol aj vo veľkosti futbalovej lopty. Z neznámych dôvodov je aj paralyzovaný, takže je neschopný rukami odsúvať alebo premiestňovať predmety, prípadne spraviť pár krokov a pozrieť sa na vec z inej perspektívy. A už vôbec sa nemôže skloniť, aby zistil, či "stratená" vec jednoducho nespadla na zem.

Spýtala som sa jedného známeho, prečo to tak je, a priznal sa mi: "Naozaj sa doma stále manželky pýtam, prosím ťa, nevieš, náhodou, kde máme…? Takto sa ale správam výlučne doma, v robote sa na nikoho nemôžem tak stopercentne spoľahnúť."

Aha. Tak už začína byť kadečo jasnejšie. Ale na vine je okrem pohodlnosti vraj aj evolúcia. Muži totiž boli tradične lovci, ktorí museli dokázať svoj pohľad zacieliť a udržať na jednom jedinom bode – koristi. Orientovať sa v priestore, to zase museli vedieť ženy, ktoré boli zberačky, a teda museli veci hľadať a zbierať. Takže v preklade to znamená, že vášmu mužovi musia tie stratené kľúče, ponožky a tak ďalej, skrátka prebehnúť pred očami, prípadne zanechať stopu, aby ich mohol vysledovať. Inak ich nenájde, aj keď sa na nich podľa vás priamo pozerá.

Muži majú okrem toho oči prispôsobené na to, aby nimi videli ako skrz tunel na väčšie vzdialenosti – ženy, predstavte si to tak, že váš muž sa doma pozerá stále cez akýsi neviditeľný ďalekohľad. A s ďalekohľadom ťažko niečo nájdeš v šuflíku, všakáno…?

No dobre. A dá sa s tým niečo robiť? Milé ženy, ako vo všetkých oblastiach života, ak chcete niečo zmeniť, musíte začať u seba. Čiže, tento tip na obyčajnú radosť som pre vás vymyslela. Na všetko dajte nálepky. V komore na poličky, v skrini na šuplíky. Aj tam, kde by sa vám to zdalo úplne zbytočné. Vychádzajte z toho, že dotyčný nevie nič, nič nevidí a nevie, ako čo vyzerá. Takže, pekne nalepujte, trošku si pomôžete, uvidíte.

Hlavné aj tak je, aby ste doma nemuseli hľadať lásku. Kým vám tá nechýba, tak je všetko v poriadku.

H. Lasicová

Zdroj: Archív Rádio Jemné

Photo: R. Benický; H. Lasicová