Asi každý ide do rodičovstva s kopou ideálov.
Pred pár dňami som mala hrozný deň. Staršia dcéra celý deň všetko odmietala – nechcela sa obliekať, nechcela sa umývať, nechcela sa pripútať, nechcela „škaredé“ jablko, nechcela rozkrojený rožok a chcela, aby som jej ho „opravila“, nechcela sa pozdraviť. Mladšia všetko ničila, trhala a skrývala. Chcela som byť trpezlivá, ale nakoniec som sa nezdržala a párkrát som poriadne zvrieskla. Chcela som nájsť nadšenie na hru s barbínami, ale, skrátka, nebavilo ma to. Potrebovala som si oddýchnuť. Potom som si vyčítala, že sa dcéram nevenujem.
Večer som mala pocit, že v rodičovskej úlohe som zlyhala a že by som to mala zvládať lepšie.
Byť rodičom je veľmi naplňujúce, ale je to aj veľmi náročná a hlavne nevďačná úloha. Musíte vychovávať, kontrolovať, nabádať, trestať a často robiť policajta. Okrem toho, chodíte do práce, staráte sa o domácnosť, rodičov a partnerov. A pritom ste stále obyčajný človek s len základnými znalosťami pedagogiky a psychológie. Môže sa teda ľahko stať, že nastanú dni, keď so sebou vôbec nie ste spokojní.
Asi každý ide do rodičovstva s kopou ideálov. Tým šťastnejším vydržia do prvého obdobia vzdoru, tým ostatným sa rozplynú hneď po pôrode. Či už je to vyčerpanie a bezmocná zúrivosť nad nespiacim, v kuse plačúcim bábom, alebo problémy s dojčením. Alebo výčitky, že by sme s deťmi mohli tráviť viac času. Alebo krik a rátanie do troch. V noci si potom predstavujeme, ako naše dieťa bude v dvadsiatke chodiť k psychoanalytikovi, ktorý mu bude pomáhať prekonať traumy z detstva.
Som presvedčená, že dnes je tlak na rodičov oveľa väčší ako v minulosti. Oveľa. Toľko výchovných tipov, toľko informácií. Toľko veľmi vysokých očakávaní. Musíte sa k deťom správať chápavo, rozvíjať ich talenty, plne sa im venovať. Dokonca, ako som niekde čítala, bezvýhradne napĺňať ich potreby. Všetci vieme, že kričať, vyhrážať sa (alebo dokonca deti biť) sa nemá – a ani nás to vôbec nebaví – ale predýchavať, reagovať vždy láskavo, s nadhľadom a úsmevom… Dá sa to vôbec? Stačí, že vás bolí hlava, niekam sa ponáhľate, dieťa sa ale už dve hodiny nechce obliekať a potom vám vybehne na cestu… A nezdržíte sa.
Tak. A dosť. Prečo sa stále rozprávame o tom, čo robíme zle? Prečo viac nemyslíme na to, čo robíme dobre a na čo môžeme byť hrdí? Lebo určite je toho, čo zvládame, viac, ako toho, čo nezvládame. Veď sa o svoje deti staráme od rána do večera, kŕmime ich, obliekame, chodíme s nimi do školy, objímame ich, ľúbime, učíme nové veci…
Nemusíme byť vždy perfektní. Aj rodičia sú len ľudia, ktorí môžu mať zlé dni a môžu byť unavení. Rodiča z vás nerobí jedna situácia v jeden deň, ale suma všetkého, čo do dieťaťa dávate a čo s ním robíte. Takže, aj keď ste dnes kričali, dieťa si napriek vašim obavám, pravdepodobne neodnesie celoživotné následky.
Možno niekedy ROBÍME nesprávne veci, ale stále SME milujúci rodičia. Čo sme a čo robíme – v tom je veľký rozdiel. Preto si nikdy nehovorte, že ste zlí rodičia. Nie ste zlí. Len ste sa teraz „zle“ zachovali.
A to, že si uvedomujete, že nie vždy reagujete správne, vám dáva priestor na sebe popracovať. Dobrá správa, nie?
Takže, dnešný tip na obyčajnú radosť. Sadnite si a napíšte si ľúbostný list. Normálne, aj s oslovením, že Milá Lenka, píše ti tvoja Lenka. Pekne si spíšte, čo je na vás pekné, čo robíte dobre a za čo môžete byť na seba hrdí. Potom list odložte do šuflíka a v najhorších chvíľach – keď budú deti príšerné, keď toho bude veľa a keď všetky matky na ihrisku, okrem vás, budú mať pre deti nachystané nadrobno nakrájané ovocie v plastovom obale – ho vyťahujte.
Veď, ako povedal Oscar Wilde: "Mať rád seba samého je začiatok celoživotnej lásky."
H. Lasicová
Zdroj: Archáv Rádio Jemné
Foto: R. Benický
