Psychológovia sa zhodujú, že starí rodičia sú veľmi dôležití pre duševný vývin našich detí.
Starí rodičia sú najviac. Aj keď ja som dedkov nemala, dodnes rada spomínam na moju milovanú babinku, ktorá mi varila špagety s cukrom, párky a večer ma nikdy nenútila umyť si zuby. Jej najčastejšia veta bola: "Doma to nepovieme." Krása.
Teraz sa ale nebudeme "rozprávať" o našich starých rodičoch, ale o starých rodičoch našich detí. Hmmm, hneď to znie trošku inak, čo? Lebo to, čo naše deti, podobne ako my kedysi, môžu vnímať ako krásne zážitky, my môžeme vidieť ako systematické ničenie našej výchovy.
Moje deti svojich starých rodičov milujú. Moja mama, teraz Omama, sa s nimi hrá, druhá babka má sliepky, psa a zajace (čo je viac?) a dokonca aj môj otec (Opapa) ich bežne stráži a stará sa o nich.
Znie to idylicky a väčšinou aj je. Ale predsa len. Nejaké trecie plochy sú. S mamou sa väčšinou hádame o soli. Moja mama totiž žije v rozprávke Soľ nad zlato, miluje soľ a používa jej na môj vkus priveľa. Podľa mňa sa deťom soliť nemusí, dokonca nemá. Mama zase tvrdí, že aj ovečky potrebujú soľ. Keď som nedávno deťom spravila kolienka so syrom a neosolila ich, mama ich pred deťmi ochutnala a povedala: "Fuj, to je hnusné." Tak to je veta, ktorú sa moje deti v súvislosti s jedlom naučiť nemuseli.
Svokra má to isté s cukrom. Vraj, keď bola mladá, tak sa hovorilo, že cukor je dobrý na stavbu kostí.
Tretia trecia plocha súvisí s tým, že moje deti sú jediné deti v širokej rodine, čo znamená, že všetci im chcú spraviť radosť, všetci im chcú niečo darovať, všetci ich chcú poriadne rozmaznať. Skončilo sa to tak, že nedávno som staršej dcére povedala: "Fazuľa, zoberiem ti všetky hračky a už nič odo mňa nedostaneš, keď si ich nebudeš upratovať." Odpovedala mi nevinným hláskom: "Nevadí, maminka, nerob si starosti, veď Opapa mi kúpi!" Volala som to nazlostená otcovi a on mi povedal: "Má pravdu."
Skrátka, ľudia sa tešia na to byť starými rodičmi a asi až v tomto veku si deti konečne tak poriadne užijú. Lebo im nepatria. Môžu ich popestovať, pomojkať, rozmaznávať a keď začnú byť odporné, môžu ich okamžite odovzdať do právoplatnej rodiny. My, rodičia máme potom často pocit, že starí rodičia sú až takí podrývatelia našej autority. Staré mamy sú na to expertky. Všetko si robia po svojom, naše metódy sú im na smiech a za chrbtom robia s deťmi presne to, čo sme im zakázali.
Ako napríklad Dianina svokra, ktorá keď strážila pármesačnú vnučku, dávala jej cumeľ namočený do medu. Aby neplakala. Dieťa sa na to okamžite namotalo, detská lekárka bola zhrozená (lebo však pokazené zuby a alergény a tak ďalej) a Dianu stálo všetky nervy dcérku od toho odučiť. Zuzanina svokra zase nechce robiť nič, čo by deti mohlo "trápiť" (čiže umývanie zubov, učenie na záchod, robenie úloh).
Niekedy nečudo, že máme chuť starým rodičom deti až tak často nedávať, lebo kto si s nimi potom doma má poradiť?!
Vraj to ale nie je správny postoj. Psychológovia sa zhodujú, že starí rodičia sú veľmi dôležití pre duševný vývin našich detí. Deti s nimi môžu riešiť situácie, ktoré doma nezažívajú alebo o ktorých doma nechcú hovoriť. Starorodičovské pochopenie a láskavosť pre deti veľa znamenajú a to, že sa nám zdá, že ich pritom ja rozmaznávajú, je normálne a netreba to brať tak vážne. Okrem toho, vraj tie naše deti už vedia, že u starkej to beží „inak“. A že čo si môžu dovoliť u nej, si určite nebudú môcť dovoliť doma. Vraj. Ja to teda celkom nemôžem potvrdiť… ale pravdou je, že starí rodičia život mojich dcér veľmi obohacujú.
Rozprávame tu o starých rodičoch, o rodine a vlastne tak úplne zjednodušene o bezvýhradnej láske. Preto som vymyslela taký tip na obyčajnú radosť. Napíšte na pár lístočkov, ako milujete svojich blízkych, a potom tie lístočky poskrývajte u nich doma. Všetkým tak urobíte úplne nečakanú obyčajnú radosť!
Hana Lasicová
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: R. Benický
