Veľa zdrobnenín používame, keď sme zamilovaní.
Ako sa majkáte?
Slovenská reč je úžasná v tom, že sa dá všelijako poskrúcať a "ponežniť". Nemusíme hovoriť malý kôň alebo malý dom. Stačí povedať koník, domček. Bolo by škoda to nevyužiť. A tak využívame. Niektorí viac, niektorí menej. Niektorým stačí, keď oslovia svoje dieťa Peťko namiesto Peter a tým končia. A niektorí sú schopní zdrobňovať dokonca aj slovesá. To sú ľudia, ktorí ľúbkajú, papkajú a majkajú sa.
Veľa zdrobnenín používame, keď sme zamilovaní. (Poznáte to, Láska, Miláčik, Lásočka, Cukríček alebo dokonca Brucháčik.) A najviac ich používame, keď máme malé deti. Pes je zrazu havo, jedlo je papa, šaty sú šatočky a záchod je záchodík. Niekedy si rodičia tú detskú reč tak osvoja, že sa navzájom namiesto Martin a Martinka alebo Miláčik a Chrústik začnú oslovovať Ocinko a Maminka. Keď sa potom stanú starými rodičmi, tak automaticky prejdú na Deduško a Babička. Či je to vzrušujúce, nechám na vás.
Naše deti menami na rodných listoch vôbec neoslovujeme. Pridávame im "káčka" (Beátka, Tomáško) alebo "inkáčka" (Beinka, Tominko). Alebo im k menám pridávame "ušká" (Beuška). Alebo dokonca "očká" (Beátôčka).
Deti vraj ale reagujú na také zjemnené slová lepšie a používaním zdrobnením medzi rodičom a dieťaťom vzniká istejšie emočné puto. Deti sa aj zdrobneniny učia preukázateľne lepšie než "dospelácke" slová. To je jasné. Každý vie, že malé deti treba dávať skôr "hajuškať" než "spať" a svokru im predstavovať skôr ako "babičku" než ako "tú beštiu".
Asi to ale netreba s regresným jazykom, to je taký, ktorým sme šušlali ako deti, preháňať. Lebo nám z toho môže "švihnúť". Hlavne vtedy, keď s deťmi trávime viac času ako s dospelými jedincami. Potom už aj my o sebe hovoríme, že ideme hajkať, keď si chceme pospať, v reštike nahlas rozmýšľame, čo by sme si dobrunké dali na papu, a dospelých členov rodiny sa pýtame, či náhodou neviďkali naše kľúčiky od autíčka.
Moja mama sa v čase, keď sme so sestrou boli malé, tiež stala obeťou detského zdrobňovania. Celý deň bola doma zavretá s malými deťmi a keď večer prišla na návštevu plnoletá osoba v podobe už zosnulého Júliusa Satinského, celú dospelú konverzáciu pokazila hneď úvodnými slovami. A síce: "Julko, tuto si u nás hači."
Cudzinci z krajín, v ktorých sa až tak nezdrobňuje, môžu byť z nás právom prekvapení. Napríklad kamoškin manžel, tu žijúci Francúz, dlho bežne používal slovo "papať", aj medzi dospelými. Veľmi seriózne vyzýval obchodných partnerov, aby sa išli spolu "napapať" do mesta. Slovenčinu totiž pochytil od svojej manželky a tá, majúc malé dieťa, stále len "papala". Vo francúzštine ale aj malé deti "jedia" (a, samozrejme, aj ich matky) a tak mu ani vo sne nenapadlo, že v slovenčine na konzumáciu jedla existuje aj iné, dospelé slovo, ktoré jeho manželke chvíľkovo vypadlo.
Ďalší prípad pre jazykovú poradňu je takzvaný materský plurál. To je také, keď o svojom dieťati rozprávate v množnom čísle. Určite ste to už počuli alebo ako rodič dokonca použili. Vedie to k dosť bizarným zvratom a kto nevie, že ide o materský plurál, môže byť vážne znepokojený z viet typu: "My nepapkáme mrkvičku!", "Nám sa večer vôbec nechce zaspinkať!" alebo "My z umelého mliečka grckáme."
Materský plurál alebo "mykanie" sa netýka len mamičiek s malými bábätkami. Nedávno ma jedna kamarátka poriadne prekvapila, keď mi oznámila, vraj: "Budeme sa vydávať!" Zľakla som sa, že chystá so svojou dcérou, ktorá sa naozaj mala vydávať, dvojitú svadbu. Našťastie išlo o mykanie. Hoci teda, medzi nami, kamarátka tú svadbu svojej dcéry tak prežívala, že niekedy naozaj nebolo jasné, či je svadobnou mamou alebo samotnou nevestou.
Môj dnešný tip na obyčajnú radosť je teda tento: Ak zistíte, že zdrobňujete aj vtedy, keď by ste nemuseli (alebo dokonca nemali), spravte si na pár hodín tvrdý dospelý program. Najlepšie s ľuďmi, ktorí žiadne deti nemajú. Keď sa mne minule zazdalo, že už rozprávam ako Slniečko na rukavičke, odbehla som si na jeden rockový koncert. Verte mi, domov som sa vrátila s úplne iným slovníkom, než s akým som tam išla.
Lebo v živote všetkého treba s mierou. A aj naše deti sa raz ten naozajstný dospelý jazyk budú musieť naučiť.
Hana Lasicová
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: R. Benický
