My dnes máme jednoznačne menej ťažký život.
Ako často sa vám stáva, že sa niekoho opýtate, ako sa má a jeho odpoveď je: „Rýchlo!“, „Stráášne bizy!“ alebo „Hrozné fofry teraz mám!“?
Niekedy je dokonca problém stretnúť sa aj s dobrými kamarátmi, lebo nikto nikdy nemôže. Tvrdí vám, že možno by sa dala hodinka vsunúť budúci týždeň. Alebo skôr budúci mesiac. Veď nech sa ozvete, keby ste niečo plánovali.
Vraj žijeme v čase chronického stresu a nestíhania. Vo svete, kde toho treba stíhať strašne veľa, aby náš život za niečo stál.
Nevytáča vás to? Mňa teda áno. A ešte viac ma vytáča, keď ja sama nestíham a hovorím, mám toho teraz veľa, možno toho bude menej budúci mesiac. A z budúceho mesiaca sa stane budúci mesiac a z toho budúci rok. A tak ďalej, stále dookola. Lebo keď ste pracujúci rodič, tak toho máte na nestíhanie dvojnásobok. Väčšinou váš život pripomína jazdu na kolotoči, prípadne prestrihy filmu Rýchlo a zbesilo a nedeľného prenosu Formuly 1.
Ale máme vôbec nárok sa sťažovať? Len tak, na porovnanie: Pred nejakými sto rokmi bola pracovná doba dvanásť hodín denne šesť dní v týždni. Slúžky ale museli robiť každý deň aj osemnásť hodín. Robotníčky v továrňach boli v tých časoch odsudzované, lebo pracovali „len“ dvanásť hodín denne, večer mali voľný a mohli vraj robiť neplechu.
Pred pár rokmi som čítala pamäte jednej panej narodenej v roku 1900. Jej matka mala desať detí, každé rok kojila. Po každom pôrode pritom neležala viac ako dva týždne, potom sa zodvihla a poslušne "odcupitala" na pätnásťhodinovú pracovnú zmenu do mužovho obchodu, kde počas hluchého obdobia šila svojim deťom oblečenie. Keď jej muž narukoval, sama viedla jeho pekáreň a vstávala každý deň o jednej v noci. Po dvadsiatich rokoch takého života si prvýkrát sadla. Keď to doma videli, okamžite ju poslali na liečenie, lebo vraj hneď vedeli, že s ňou niečo nie je v poriadku.
My dnes máme jednoznačne menej ťažký život. Ale zase plynie rýchlejšie. Keďže máme autá, tak v nich pobeháme za deň aj päťkrát celé mesto, keďže máme mobily, každý nás všade zastihne a keďže máme doma počítače, nadriadený nám pokojne zavolá aj o pol desiatej večer, že tú kalkuláciu, ktorú ste sa chystali robiť celý zajtrajší deň, potrebuje mať o šiestej ráno v inboxe.
Keby môžeme niekde sedieť so šijacím strojom a hodinku, dve si v pokoji pošiť, považovali by sme to, myslím, za celkom slušný relax. Ja som sa dokonca chcela zapísať na kurz šitia, ale už dva roky to akosi nestíham.
Som si sama na vine. Lebo chcem všetko. Ako trefne povedala jedna moja kamarátka, dnes chceme mať aj kariéru, aj navarené a upratané, aj si posedieť s mužom pri víne, aj sa stopercentne venovať deťom a ešte k tomu sa aj aspoň osem hodín denne vyspať.
Čo s tým? Nechceme a nemôžeme vypustiť nič, najmenej ten spánok.
Keď som žila v Paríži, mala som pocit, že ľudia sa tam tak nestresujú. Majú toho rovnako veľa, ak nie viac. Ale vedia vypnúť. Napríklad sa mi páčilo, ako radi chodia pešo. Cestou domov niekedy vystúpia o jednu, dve zastávky skôr a prejdú sa.
A to je môj malý tip na obyčajnú radosť. Prejdite sa. Spisovateľ Sándor Márai tvrdí, že sa denne treba prechádzať minimálne hodinu, aby ste sa oslobodili od práce. Tak dajte aspoň pätnásť minút. Pokojnej chôdze. Sami. Mobil nechajte doma a len tak vybehnite. Na nič nemyslite.
Lebo inak skončíte ako môj známy, ktorý celý rok nestíhal ísť s rodinou na dovolenku, takže mu nakoniec vyskočila platnička a preležal doma na gauči dva mesiace. A svet sa točil bez neho. Asi sa to musel naučiť.
Hana Lasicová
Zdroj: Archív Rádio Jemné
Photo: topvip.cz
